Samota, ticho a tiež otázky, na ktoré sa odpovedá ťažko - aj to je realita psychiatrického oddelenia.
Psychiatria je miesto, ktoré mnohí z nás stigmatizujú a majú o ňom pomerne nereálne predstavy. Psychiatria je miesto, kde sa stretávajú ťažké a často smutné životné príbehy ľudí, ktorí potrebujú pomoc, aby vedeli ísť životom ďalej.
O svojej skúsenosti po týždni praxe na oddelení sa delí frekventantka psychoterapeutického výcviku Ivana Miklovič. Hovorí, že nahliadnutie na druhú stranu v nej zanechalo množstvo dojmov, otázok a myšlienok.
„Každý deň som sa zúčastňovala vizity s rôznymi skupinami pacientov – od ľudí v akútnom stave, ktorí ešte zápasili s bludmi, ťažkou depresiou alebo nemali silu rozprávať, až po stabilizovaných pacientov, ktorí sa pomaly pripravovali na odchod domov. Jednou z častých otázok primárky bolo: ,Volajú vám? Bol niekto pri vás?‘,“ uviedla s tým, že veľmi častou odpoveďou bolo nie alebo že za nimi nemá kto prísť.
Jedna zo psychologičiek ju vzala na kognitívny tréning s pacientmi. „Pýtala sa pacientov, aký je deň, aký je dátum, kde sa nachádzame a kto má dnes meniny. Spontánne sa rozvinula diskusia o meninách a narodeninách,“ spomína Miklovič.
„Opýtala sa jedného pána, ako sa volá. Ostatní mali hádať, kedy majú ľudia s týmto menom meniny. Zrazu sa začali viacerí ozývať: „Ja ani neviem, kedy mám meniny“; „Ja to neoslavujem“; alebo „To už dnes nikto neoslavuje,“ dodala.
Terapeutky následne u pacientov začali skúmať, čo ich vedie k názoru, že sa oslavovať tento sviatok neoplatí. Odpoveď mnohých bola jednoznačná: „Lebo nemám s kým.“
O chvíľu zareagoval aj mladý muž: „Ja už od štrnástich rokov neoslavujem ani narodeniny. Nemám s kým. Keď je oslava, mal by tam prísť niekto, s kým budete oslavovať. Nedá sa oslavovať sám.“
Ivana Miklovič priznala, že po tejto odpovedi zamrzla. „V hlave sa mi striedali obrazy. Predstava, ako sa musia cítiť títo ľudia. A potom záblesky osláv našich detí, ktoré sme im pripravovali. Torty, balóny, darčeky, kamaráti, rodina,“ uviedla.
Hovorí, že psychické poruchy a problémy nie sú výsledkom jednej jedinej príčiny, ale že je za tým omnoho viac faktorov: „Sú výsledkom komplexného prepojenia biologickej zraniteľnosti, genetiky, životných skúseností, psychologických mechanizmov, sociálnych vzťahov a prostredia.“
A jedným z faktorov, ktoré výrazne prispievajú k vzniku psychických problémov, je pocit samoty: „Osamelosť, slabá sociálna opora a dlhodobá izolácia môžu zároveň zhoršovať priebeh už existujúcich psychických ťažkostí. Neznamená to, že každý človek s psychickou poruchou pochádza z nefunkčnej rodiny. Ani to, že človek z nefunkčného prostredia musí psychicky ochorieť. Prostredie nie je rozsudok. Je však dôležitou súčasťou príbehu.“
Preto otázky, ktoré sa zdajú ako zvláštne a na prvý pohľad vôbec nesúvisiace s liečbou pacienta, ako to, či pacientovi niekto volal alebo ho bol pozrieť, majú v skutočnosti omnoho hlbší zmysel.
„Liečba človeka sa nekončí nastavením liekov a ústupom príznakov. Človek potrebuje aj miesto, kam patrí. Vzťahy, v ktorých je prijatý. Niekoho, kto si všimne, že sa prestáva ozývať. Niekoho, komu na jeho existencii záleží,“ zdôraznila.
Miklovič tiež zdôraznila, že starostlivosť o duševné zdravie sa nemusí začínať až v ambulancii alebo nemocnici. „Možno sa začína oveľa skôr. Pri telefonáte, ktorý neodložíme. Pri návšteve, na ktorú si nájdeme čas. Pri otázke, ako sa naozaj máš – a ochote zostať aj pri nepríjemnej odpovedi,“ dodala.
Apeluje tým na všetkých, aby si všímali ľudí: „Možno je vo vašom okolí človek, ktorý nepotrebuje veľké rady ani dokonalé slová. Možno potrebuje iba jeden dôkaz, že na tomto svete ešte niekomu chýba. Zavolajte mu skôr, než jeho ticho začneme považovať za samozrejmosť.“
Psychológ ako súčasť školy je výsada. Pritom ich význam na vývoj žiakov je obrovský:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
