Ide sa do Afriky na černošky. Mobil v slivovici, Merčiak ako zvonenie. Weiss pred zápasom o všetko odišiel zo zrazu

„Duše odsúdencov sa vzbúrili, tí, ktorým nikto neveril, to dosiahli.“ Rev komentátora Slovenskej televízie spolu s výkonom našich reprezentantov okamžite vošiel do dejín.

Národný tím spod Tatier sa z chorzowského pekla vyšplhal priamo do futbalového neba. Presne pred 17 rokmi dosiahol to, čo už nikdy potom ani predtým.

Weiss pred rozhodujúcim zápasom vzal syna a odišiel zo zrazu

Také natrieskané električky v Bratislave neboli dlho. Veď všetko malo byť úplne inak.

Vypredané, takmer 24-tisícové, Tehelné pole sa 10. októbra 2009 chystalo osláviť historický postup a úspech.

Lenže papierové predpoklady, výhoda domáceho prostredia, skvelá východisková pozícia či dovtedy nepoznaná eufória zverencom Vladimíra Weissa iba zväzovala nohy. Nabudeným Slovincom pred očami rodín, priateľov a blízkych nečakane podľahli 0:2.

Už vediac, že v poslednom, rozhodujúcom súboji na pôde Poľska, budú musieť bez vykartovaných opôr Martina Škrtela, Jána Ďuricu, Miroslava Stocha, Radoslava Zábavníka či zraneného Mareka Saparu jedine vyhrať. Sen, ktorý bol na dosah ruky, sa opäť vzdialil.

Sklamaní fanúšikovia sa na zastávke „Nová doba“ neďaleko Národného štadióna museli zmieriť s tým, že ešte nenastala. Ale s vidinou Mysu dobrej nádeje tú svoju stratiť nechceli.

Weiss starší deň po zápase urobil netradičnú výnimku, spolu so synom na pár hodín opustil zraz. Po drvivej prehre potreboval skrotiť hlavu v najužšom kruhu. Pri manželke Marte, s jej rodičmi či svojou sestrou Zuzanou.

Prvý aj poslednýkrát v živote

Kalendár ukazoval len štrnásty október, no teplomery už bod mrazu. Pocitovo asi mínus 15.

Trávnik neprestajne ničil hustý dážď so snehom, traktory biely koberec odhŕňali zbytočne. Prudký nárazový vietor nemal na otvorených tribúnach sliezskeho štadióna o čo zabrzdiť.

Napriek tomu na nich drkotalo stovky slovenských fanúšikov. Aj oni loptu, hoci žltú, cez fujavicu videli len ťažko.

Hoci Poliakom v tabuľke už o nič nešlo, na súpiske nechýbali najväčšie hviezdy. Brankár Jerzy Dudek z Realu Madrid, mozog Jakub Blaszczykowski z Borussie Dortmund, kanonier Ireneusz Jelen či vychádzajúca superstar Robert Lewandowski.

Weiss naopak nemal na výber, pre početné absencie musel postaviť až štyroch hráčov zo slovenskej ligy, viacerým ukuť nové posty a na poslednú chvíľu aj stopérsku dvojicu – Kornel Saláta a Zdeno Štrba hrali spolu stredných obrancov prvý a poslednýkrát v živote.

Skúsení Miroslav Karhan či Róbert Vittek zostali len na lavičke, ofenzívnymi ťahúňmi mali byť len 19, respektíve 22-ročný Marek Hamšík, Erik Jendrišek či Vladimír Weiss ml. Ale gól za nich našťastie strelil niekto iný.

Práve Hamšíkov center hľadajúci Jendriška si totiž už v tretej minúte zrazil nešťastným sklzom do vlastnej siete Seweryn Gancarczyk.

„Konečne sme dali pekný gól, náš najlepší hráč, národný hrdina,“ smial sa najlepší strelec Slovenska v kvalifikácii Stanislav Šesták. Lenže pravá divočina začala až neskôr.

Ke Naka! Slovami Churchilla: Fakty sú krajšie ako sny

Staré jazyky by vám aj dnes odprisahali, že Slováci síce uprostred neregulárnej fujavice odohrali 90 minút, no 87 z toho iba bránili.

„Klepali sme sa od zimy a čakali, kedy do toho konečne rozhodca fúkne. Keď si spomeniem na zákrok Kornela Salátu v 94. minúte... Dodnes neviem, či Poliaci nemali kopať penaltu. Možno to arbiter v tej chumelici iba nevidel,“ spomínal pre Pravdu Šesták.

Veď mužom zápasu sa stal gólman Ján Mucha, excelujúci pri každej tutovke „Biało-czerwonych“. Rukavice mu bozkávali diváci i moderátori, stotiny odrátavalo celé Slovensko:

„...päť sekúnd do konca avizovaného nadstaveného času, pán Eriksson, pískajte koniec. Samozrejme, bolo tam ešte ošetrovanie Petra Pekaríka, to musíme brať do úvahy...“

A potom to prišlo. Monológ komentátora Marcela Merčiaka prerušili vytúžené tri hvizdy.

„Blahoslavení tí, ktorí veríte v náboženstvo zvané futbal, blahoslavení tí, ktorí v tejto chvíli veria, že je to pravda! Slovensko postúpilo na majstrovstvá sveta 2010. Wamkelekele eMzansi Afrika! Ke Naka! Nastal náš čas, Slovensko je tam, Slovensko postúpilo na záverečný turnaj devätnástych majstrovstiev sveta. Naša futbalová revolúcia je dokonaná,“ reval do mikrofónu komentátor a pokračoval:

„Ako povedal Winston Churchill – fakty sú krajšie ako sny. A nám sa sen o Afrike sa naplnil.“

Slivovica a Merčiak ako zvonenie

Aj veľmoci ako Francúzsko, Portugalsko, Rusko či Grécko smerovali len do baráže, ale nenápadný outsider a nováčik spod Tatier priamo na šampionát.

Šatňou hučal hit „Toto sme tu ešte nemali“, tancovalo sa na stoloch, vyzliekalo v snehu. Ďurica sadal za volant autobusu, Vittek trúbil na celé parkovisko.

Na bratislavskom letisku aj o pol štvrtej ráno čakali stovky skandujúcich fanúšikov, dve hodiny meškajúci let nikomu nevadil.

„A potom som Ďuricovi slivovicou olial telefón, drahší ako moje auto. Deň predtým ani náznak snehu, nakoniec nám hodinu a pol rozmrazovali lietadlo. Stálo sa, nalievalo, spievalo, nechtiac som drgol do fľaše a mobil v čudu. S malou dušičkou som dúfal, že ma Jano nezabije, ale v toľkej eufórii ho to ani nenazlostilo,“ spomínal exkluzívne pre tnlive.sk ďalší hrdina kvalifikácie Erik Jendrišek.

Do dejín sa navždy zapísal už skôr, 1. apríla. Nie, žiadnym fórom, ale gólom, ktorým „Sokoli“ po jedenástich rokoch na Letnej zdolali Česko. Aj vtedy krajinu pohltil legendárny výkrik Marcela Merčiaka: „Jendrišek nedal, Jendrišek gól!“

„Fičalo to, chalani z telky mi dokonca poslali zvonenie na mobil, s touto hláškou. Pár dní predtým som sa len z lavičky prizeral, ako na Wembley v prípraváku fasujeme štvorku, ani mi nenapadlo, že pôjdem do základu. A napokon som v Prahe rozhodol pre mňa najdôležitejším gólom kariéry,“ usmieval sa aj po rokoch bývalý hráč Hannoveru, Freiburgu či Schalke.

Synak, ide sa do Afriky na černošky

Miroslav Stoch v Chorzowe chýbal pre dve žlté karty. Dvojnásobný mládežnícky futbalista roka si pri výpomoci dvadsaťjednotke užíval úplne iné počasie.

„Na Cypre, celé mužstvo sedelo u mňa na izbe. Keď sme v šortkách pri 30 stupňoch zapli počítač a načítal sa sneh, len sme civeli či pozeráme správny zápas. Otec mi volal hneď po hvizde a telefonát začal slovami: Miňo, synak, ide sa do Afriky na černošky!“ hovoril exkluzívne pre tnlive.sk reprezentant s nezabudnuteľnými gólmi.

„Konečne žijeme futbalom,“ pridal už krátko po boji v Poľsku jeho rovesník Vladimír Weiss mladší. Pritom, urážky smerujúce na svoje priezvisko musel prekusnúť už vtedy, v devätnástich rokoch.

Aj reprezentačný debut na Islande bol skutočným testom ohňa a ľadu. „Starý si zrejme zabudol zložiť protekčné okuliare,“ podozrievalo obecenstvo Weissa st., keď na boje o svetový šampionát nominoval syna. Po zápasoch s Českom, Severným Írskom či Poľskom sa už „protekčnému synčekovi“ aplaudovalo v stoji. Bojoval za Slovensko, za seba aj za otca.

„Som hrdý na chlapcov, milujem ich. Dnes to poviem prvýkrát – bolo mi cťou trénovať slovenskú futbalovú reprezentáciu. Víťazstvo by som venoval mojej nebohej mame. Ktorá sa nedožila takého skvelého vnuka, akým je Vladko,“ uzavrel pozápasovú tlačovú konferenciu, so slzami šťastia, slovenský „special one“.

Slováci odvtedy nič podobné nedosiahli. V kvalifikácii svetových šampionátov skončili dvakrát tretí, raz druhí a naposledy v baráži neprešli cez Kosovo. Návratom Vladimíra Weissa staršieho na reprezentačnú lavičku však tak trochu ožívajú spomienky i verva.

Pozrite si náš hodinový exkluzívny video-rozhovor so štvrtým najlepším strelcom v dejinách slovenskej reprezentácie Róbertom Makom: