Na Národnom cintoríne odhalili pamätnú tabuľu Vladimírovi Weissovi najstaršiemu

Pamätnú tabuľku strieborného futbalového olympionika z Tokia 1964 Vladimíra Weissa najstaršieho odhalili v stredu na Národnom pamätníku olympionikov na Národnom cintoríne v Martine jeho syn, futbalový tréner Vladimír Weiss a prezident Slovenského olympijského výboru (SOV) Anton Siekel.

"Nikdy sa tým nechválil. Bol skromný človek, ktorý mal rád svoju rodinu a futbal. Vyrastal v jednoduchých podmienkach a málokedy rozprával o sebe. Samozrejme, medaila alebo fotky nám pripomínali jeho najväčší športový úspech. To po ňom zostane a som rád, že si aj olympijský výbor a jemu blízki ľudia uctili jeho pamiatku a takýmto pekným symbolom si na neho spomenuli," povedal po odhalení Vladimír Weiss.

Kapitánom strieborného olympijského tímu z Tokia 1964 bol Anton Urban. "V Tokiu sme dosiahli krásny úspech aj pričinením Vladimíra Weissa. Bol nesmierne priateľský, pokorný, bol veľký futbalista. Prijímal to s pokorou, nie s pýchou. Preto dokázal v živote to, čo dokázal. Preto sa mu s úctou a pokorou klaniam a večný odpočinok nech mu dá Pán v nebi," zaspomínal si na spoluhráča Urban.

Na olympiáde v Tokiu bol podľa neho Weiss v špičkovej forme. "Obrazne povedané neurobil chybu. A že sme vo finále prehrali s Maďarskom zhodou okolností vlastným gólom, tečovaným... V športe sú aj zhody okolností, aj náhody, aj nádherné veci sa dejú. On zastával jeden z najpodstatnejších postov v mužstve, pretože hral stopéra. Za stopérom už je len brankár a brankári sú tiež všelijakí. A keď sú vynikajúci stopéri, tak majú úspech aj mužstvá," podotkol kapitán strieborného olympijského tímu.

Podľa prezidenta SOV bola nemenej dôležitou aj spomienka na všetkých olympionikov. "Práve túto časť roka chceme pravidelne využiť na to, aby sme si pripomenuli nielen športové úspechy, ale aj odkaz, ktorý nám všetkým zanechali. Celej slovenskej spoločnosti, športovému hnutiu a myslím si, že ich príklad a príbeh je inšpiráciou do dnešných dní. Sľúbil som, že každý rok sa tu budeme stretávať. Som veľmi rád, že prišli ľudia, vážia si to a že to nie je povinnosť. Ale je to svojím spôsobom aj česť. Byť tu a zdieľať spolu s týmito úžasnými ľuďmi spoločné spomienky," dodal Siekel.