Modelu možnej technologickej budúcnosti Zeme, simuloval desať rôznych scenárov na najbližších 1 000 rokov.
Vesmír je starý miliardy rokov, čo je dostatok času na vznik inteligentného života. Len v našej vlastnej galaxii (Mliečnej ceste) sa nachádzajú stovky miliárd hviezd a mnohé z nich obiehajú planéty podobné Zemi. Podľa matematických odhadov by technologicky vyspelá civilizácia dokázala kolonizovať celú galaxiu za niekoľko miliónov rokov, čo je v kozmickom meradle krátka doba.
Napriek snahám astronómov a projektom na hľadanie mimozemskej inteligencie sme však doteraz nezaznamenali žiadny dôkaz o jej existencii.
Slávnu otázku „Kde sú všetci?“ položil už v roku 1950 taliansky fyzik Enrico Fermi. Vychádzal z predpokladu, že naša slnečná sústava a Zem nie sú ničím jedinečné, a preto by vesmír mal byť plný života a starších, vyspelejších civilizácií.
Fermiho paradox je zjavný rozpor medzi vysokou štatistickou pravdepodobnosťou existencie mimozemských civilizácií a úplnou absenciou akýchkoľvek dôkazov či kontaktu s nimi.
Výskumníci, ktorí sa zaoberajú týmto paradoxom – nazývaným aj „Veľké ticho“ – zvyčajne uvádzajú dve vysvetlenia. Prvým je, že inteligencia je v podstate vzácna. Druhé vysvetlenie pracuje s civilizačným cyklom – teóriou, podľa ktorej sa civilizácie rodia, rastú, dosahujú vrchol, upadajú a nakoniec zanikajú, podobne ako živé organizmy. Práve druhou možnosťou sa zaoberá nová štúdia, ktorú podrobnejšie rozoberá portál Science Alert.
„Hoci sa inteligencia môže objaviť, technologické civilizácie sú zvyčajne krátkodobé a podliehajú sebazničeniu v dôsledku ekologického kolapsu, konfliktov alebo iných systémových nestabilít,“ píše teoretická fyzička a astrobiologička Celia Blanco, ktorá je hlavnou autorkou štúdie.
Sebazničenie však nemusí znamenať úplné vyhladenie. Blanco a jej tím sa domnievajú, že vesmír by mohol byť plný technologických civilizácií, ktoré vznikajú, zrútia sa, znovu sa vybudujú a opäť vzídu – pričom dlhé obdobia trávia v technologickom spánku. Ak je to tak, mohlo by to vysvetľovať kozmické ticho, ktoré momentálne zažívame. Dôležite je pritom uvedomiť si, že ľudstvo je schopné medziplanetárne komunikovať len asi sto rokov, čo je v kozmickom meradle zanedbateľný okamih.
Prečítajte si tiež:
Nie je to len filozofická úvaha. Teória vychádza z nového modelu možnej technologickej budúcnosti Zeme, ktorý simuluje desať rôznych scenárov na najbližších 1 000 rokov. Scenáre sa líšia spôsobom riadenia, dostupnosťou zdrojov a odolnosťou – od relatívne stabilného, egalitárneho „zlatého veku“ až po spoločnosti pod silným tlakom na zdroje alebo technologickým rizikom.
Výskumníci vykonali 200 simulácií pre každý scenár, pričom civilizáciám umožnili rásť, kým sa buď nevyčerpali ich zdroje, alebo ich do kolapsu neuvrhla náhodne generovaná existenciálna hrozba – katastrofická udalosť, ako je environmentálna katastrofa alebo technologické zlyhanie.
Následne sa niektoré z nich mohli zotaviť, v závislosti od toho, koľko technológií a zdrojov prežilo a ako rýchlo sa spoločnosť dokázala obnoviť.
Výskumníci nazývajú podiel času, počas ktorého civilizácia zostáva technologicky aktívna, jej pracovným cyklom. Pracovné cykly sa v simulovaných budúcnostiach dramaticky líšili, od približne 38 percent až po 100 percent času.
Dva scenáre – „Zlatý vek“ a „Mimo raja“ – sa počas simulácií nikdy nezrútili. V prípade siedmich z desiatich scenárov sa však civilizácia zrútila v každej simulácii.
Výskumníci následne zaviedli pojem nazývaný „efektívna doba detegovateľnosti“, ktorý upravuje známy pojem „dlhovekosť“ v Drakeovej rovnici (slávny rámec na odhadovanie počtu detekovateľných civilizácií, ktoré by mohli existovať v Mliečnej dráhe) tak, aby zohľadňoval obdobia, keď je civilizácia technologicky neaktívna.
Ak napríklad civilizácia venuje len 40 percent svojho času výrobe detekovateľnej technológie, jej efektívne časové okno pre detekciu je oveľa menšie, ako keby vysielala nepretržite počas tej istej celkovej dĺžky trvania.
A ak sú dve civilizácie aktívne len sporadicky, pravdepodobnosť, že sa ich aktívne obdobia prekrývajú, môže byť veľmi malá.
Z hľadiska detegovateľnosti najviac vyčnieval scenár Ouroboros. Jeho civilizácia opakovane prešla kolapsom a následnou obnovou, no napriek tomu zostala technologicky aktívna približne 87 percent času.
Prečítajte si tiež:
Štúdia ponúkla nový spôsob uvažovania o Fermiho paradoxe: zdanlivá absencia mimozemských signálov napriek obrovskému veku a rozmerom vesmíru. Inými slovami, technologická civilizácia nemusí byť nevyhnutne jednosmernou cestou od doby kamennej k vesmírnym letom – alebo od technologickej vyspelosti priamo k zániku. Mohla by sa skôr správať ako plameň, ktorý raz silnie a raz slabne.
Okrem hypotéz o mimozemšťanoch priniesla táto simulácia aj reálne využiteľné závery. Ukázalo sa, že pre dlhodobé prežitie civilizácie je kľúčové to, ako rýchlo míňa zásoby a koľko z nich dokáže po prípadnom úpadku opätovne získať.
Aj minimálne výkyvy v kritických hodnotách totiž po stáročiach zásadne zmenili vývoj celej spoločnosti. Pre ľudstvo z toho vyplývajú konkrétne odporúčania: obmedziť spotrebu, prejsť na decentralizovanú infraštruktúru, chrániť vedecko-technické poznatky a vytvoriť strategické zásoby na rýchly reštart po globálnej kríze.
Vedci spomenuli aj takzvané „balíčky obnovy po apokalypse“. Išlo by o starostlivo pripravené archívy s informáciami potrebnými na opätovné vybudovanie technologickej civilizácie.
Slnečná sústava mohla mať v minulosti ešte jednu veľkú planétu. Viac sa dozviete z príspevku v priloženom videu:
Práve sa číta
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
NAJČÍTANEJŠIE ČLÁNKY
