Dva ruksaky, klobúk, ukulele a široký úsmev. To jediné im stačilo na to, aby precestovali autostopom osemnásť krajín. Najskôr o spoločných cestovateľských snoch iba žartovali, teraz nimi žijú. Baška a Michal hovoria, že stopovanie im umožnilo vidieť kus sveta, ale predovšetkým im ukázalo, koľko dobra sa dá nájsť v úplne cudzích ľuďoch.
Barboru a Michala nespája iba úsmev, radosť zo života a vzájomná blízkosť, ale i túžba vydať sa na cestu bez presného plánu, dôvera v dobrých ľudí a chuť zbierať príbehy, ktoré nevznikajú v pohodlí drahých dovoleniek, ale pri krajnici ciest a v cudzích autách.
Takto približne pred dva a pol rokom sa spoznali cez spoločných kamarátov. Michal jej s humorom a zrejme bez reálnych očakávaní navrhol, aby s ním išla cestovať stopom. „Myslel to skôr zo srandy, nemali sme to skutočne na pláne,“ hovorí Baška.
Prešlo pár mesiacov a predsa. Mladí ľudia, ktorí už v tom čase čerstvo tvorili pár, si povedali, že spoznávanie sa v meste na káve nie je pre nich a napokon sa vybrali na svoju prvú cestu autostopom.
Vtedy zrejme nečakali, že prvé stopárske dobrodružstvo bude začiatkom príbehu, ktorý ich zavedie do mnohých kútov sveta. Kým spolu začali objavovať nové krajiny, Michal už predtým nazbieral množstvo cestovateľských skúseností na vlastných výpravách. Dnes ich spoločná cesta smeruje k manželstvu.
Keď sa stretávame s mladými snúbencami, obaja prídu spoločensky oblečení, v šatách a obleku. Vracajú sa z Baškiných promócií, nedávno dokončila štúdium žurnalistiky. O niekoľko týždňov ich čaká svadba, chystačky sú v plnom prúde.
Keď sa spoznali, Michal mal za sebou už zopár dobrodružstiev. Po dokončení strednej školy túžil po tom, že sa pobalí do jedného batohu a odíde niekam, nevedno kam. Najskôr uvažoval, že pôjde len tak do lesa, bez mapy. Napokon sa dopočul o stopovaní, ktoré mu učarovalo natoľko, že ho chcel vyskúšať.
Jeho prvá cesta autostopom, ktorú absolvoval pred pár rokmi a celkom sám, išla zo Slovenska, cez Taliansko až na Balkán.
Okrem nových zážitkov si však išiel aj po niečo iné: „Chcel som spoznať samého seba, vyjsť z komfortnej zóny a ako-tak sa postaviť na vlastné nohy.“
Stretol ľudí a prežil momenty, aké bežná dovolenka väčšinou neprinesie. V Albánsku mu zastavil šofér, ktorý sa poznal s tamojším kňazom. Michal sa s ním dohodol, že ho bez problémov ubytujú v kostole.
„Kňaz mi ponúkol večeru, porozprávali sme sa a ráno, keď som sa chystal na odchod, mi povedal, že pred obedom bude svadba a že som pozvaný. A tak som sa z ničoho nič ocitol na albánskej svadbe. Tancovali sme, jedli,“ spomína si Michal na jeden zo zážitkov, ktorý mu navždy utkvie v pamäti.
Prvá cesta ho natoľko očarila, že sa rozhodol vyraziť znova, cez Arménsko, Gruzínsko a Turecko. Aj z týchto krajín si odniesol niekoľko zážitkov.
„Napríklad ma ubytoval jeden človek v Gruzínsku. Ráno mi povedal, že musí na pár dní odísť z domu. Nech ostanem a keď budem odchádzať, mám iba zabuchnúť dvere. Odišiel a ostal som tam sám,“ opisuje ďalšiu príhodu.
Svoje zážitky a skúsenosti si nechcel nechať len pre seba, a tak sa o ne podelil aj s ďalšími ľuďmi na cestovateľských prednáškach. V tomto období sa skamarátil s Baškou.
Michal je z Piešťan a v jeden deň prišiel prednášať do Bratislavy, kde Baška študovala. Pred prednáškou sa stretli na káve a práve tam vzniklo, vtedy ešte len humorné pozvanie na spoločné stopovanie.
Po pár mesiacoch kamarátstvo prerástlo do vzťahu a v tom období sa rozhodli, že vycestujú do Španielska – z Barcelony, severom krajiny do Santiaga de Compostela a do Portugalska.
S plánovaním 1750-kilometrovej trasy im pomohol Michalov brat. Ako sa však obaja zhodujú, pri stopovaní môžete mať veľa plánov, no náhoda to často zariadi za vás.
„Máme zapísané nejaké body, kam sa chceme dostať, no veľa z nich napokon vynecháme a ideme niekam inam. Závisí to od toho, koho stopneme. Aj čo sa týka ubytovania, keďže sa to nedá presne naplánovať, nosíme so sebou spacie vaky a často zvykneme spať pod holým nebom, napríklad na pláži, pri kostoloch,“ opisuje Baška.
Ak je zlé počasie, skúšajú si hľadať bezpečný prístrešok. V hoteloch sa ocitnú málokedy. Takéto cestovanie však prináša najmä nečakané situácie, no ako obaja hovoria, zatiaľ sa na nich vždy usmialo šťastie a dobro cudzích ľudí.
V jeden večer stopovali pridlho, začalo sa stmievať. „Vtedy už nie je bezpečné stopovať, tak sme si povedali, že si musíme nájsť provizórne ubytovanie,“ vybavuje si Michal.
Chodili od domu k domu a miestnych sa pýtali, či nevedia o možnosti, kde by mohli stráviť noc. Jedny dvere im otvoril muž, ktorý im síce veľmi nerozumel, no naznačil im, aby si sadli do auta.
„Vozil nás asi dvadsať kilometrov po rôznych hoteloch a pomáhal nám nájsť voľné miesto,“ dodáva Michal s tým, že sa im napokon podarilo ubytovať v hoteli.
V iných prípadoch ich zasa ľudia pozvali k sebe domov na obed či večeru. „Raz sme si išli vypýtať len vodu, nakoniec nás pozvali k nim na obed, mohli sme sa u nich osprchovať a ešte nás odviezli ďalej,“ hovorí Baška.
„Neskôr sme stopli bývalého policajného dôstojníka. Kúpil nám pizzu a ešte nejaké ďalšie jedlo, aby nám ostalo aj na raňajky. Bola som spálená, tak nám išiel kúpiť do lekárne krém. Síce nešiel smerom, akým sme potrebovali ísť, napriek tomu nás tam odviezol. Dokonca nám dal peniaze, bol to veľmi milý a zlatý človek,“ spomína si s úsmevom na ďalšiu príhodu.
Stretávanie sa s náhodnými ľuďmi im nečakane do života prinieslo aj mnoho hlbokých rozhovorov.
„Je to paradox. Rozprávali sme sa s cudzími ľuďmi, a keďže tam bola akási vzájomná anonymita, povedali sme si o sebe veci, s ktorými sa možno nerozprávame ani s našimi blízkymi,“ hovorí Michal.
Spomínajú si na muža, ktorý sa im zdôveril s tým, že sa mu narodilo dieťa. Pár dní na to sa však dozvedel, že nie je jeho, priateľka ho podviedla „Bol z toho veľmi smutný, bola to pomerne čerstvá vec a nikto z jeho okolia o tom vraj ešte nevedel. Vyrozprával sa až nám a zdalo sa, že mu to pomohlo,“ doplnila Baška.
Za každým zastaveným autom tak nebol len ďalší kilometer bližšie k cieľu, ale často aj človek, ktorý im pripomenul, že svet vie byť láskavejší, než sa niekedy zdá.
„Často svet vnímame cez tragické a katastrofické udalosti ako veľmi zlý, ľudí zvykneme vnímať cez predsudky. Po našich zážitkoch a skúsenostiach som viac začala chápať, že to tak nemusí byť. Že ľudia, ktorých stretávame, sú úplne obyčajní, rovnakí ako my, majú tie isté problémy, svoje starosti a radi nám ukážu to najlepšie zo seba,“ povedala.
Každý, koho stretli, sa im skutočne snažil podať pomocnú ruku. Michal hovorí, že najviac ochotných ľudí, ktorí im ponúkli nocľah či jedlo, stretli práve v chudobnejších krajinách.
„Stopári poznajú jedno nepísané pravidlo, že čím je krajina vyspelejšia, tým je stopovanie náročnejšie. Každý si hľadí svojho, nestarajú sa o druhých alebo nemajú čas. Ťažko sa mi stopovalo napríklad v Taliansku, pri ceste som stál hodiny,“ tvrdí.
„Naopak, najlepšie sa mi cestovalo v Gruzínsku, Arménsku, Turecku a na Balkáne. Čím chudobnejšia krajina, tým viac ľudí mi zastavilo, pozvalo ma domov a podobne,“ doplnil.
Baška s Michalom precestovali aj časť Slovenska, z Bratislavy do Košíc. V hlavnom meste sa im stopovalo ťažšie, no čím viac boli na východe krajiny, tým to bolo jednoduchšie.
Hovoria, že tiež narazili na milých a ochotných ľudí: „Stretli sme kňaza, ktorý nám vybavil ubytovanie zadarmo v penzióne u jednej pani. Tá nás ešte pohostila koláčom.“
Obaja sa zhodujú na tom, že doposiaľ nemali žiadnu zlú skúsenosť. Nikto sa ich nepokúsil okradnúť, oklamať či odviezť na iné miesto, než na ktorom sa dohodli. Pri stopovaní však okrem dôvery v dobrých ľudí musia preventívne dbať na svoju bezpečnosť.
„V prvom rade musíme byť opatrní pri ceste. Vždy si nájdeme miesto, ktoré je dobre viditeľné, bezpečné na zastavenie, aby sme neohrozili seba, ale aj autá. Tiež máme vždy oblečené niečo, čo je dobre vidno z diaľky a nestopujeme za tmy,“ opisuje Michal.
Baška hovorí, že so svojimi blízkymi zdieľa cez telefón polohu, aby vždy vedeli, kde sa nachádzajú a kam majú namierené.
„Ďalšia vec, ktorú robíme, že keď si napríklad vykladáme svoje veci z kufra, nechávame otvorené dvere. Aby sa náhodou nestalo, že šofér odíde s našimi vecami,“ doplnila Baška.
Aj keď je takéto cestovanie v mnohom rozprávkové, o to viac môže vzniknúť problémov a krízových situácií. Mladá dvojica sa rozhodla svoj vzťah otestovať hneď na začiatku. Kde spoznáte človeka lepšie, ako v cudzej krajine, bez plánu, mapy a auta, v nekomfortných situáciách, vyčerpaní a unavení?
„Určite to náš vzťah preverilo, bola to skúška. Prežili sme spolu nielen radosti, ale aj ťažkosti a prišli problematické situácie, ktoré sme museli spolu dokázať vyriešiť. To, ako sa človek prejaví v takýchto nekomfortných chvíľach, aj to, ako sa správa k ostatným, o ňom veľa vypovedá. A vy rýchlo zistíte, či s ním chcete stráviť zvyšok života,“ myslí si Michal.
„Takéto spoznávanie bolo iné, ako keby sme sa len stretli párkrát do týždňa na káve a povedali si o sebe iba pekné veci. Takto sme hneď videli, ako reagujeme v rôznych situáciách a hlavne, či sa vieme o seba navzájom postarať,“ doplnila Baška.
Ako sa zdá, vzťah skúškou úspešne prešiel. Svojej povesti ani teraz nechcú ostať nič dlžní, aj na vlastnú svadobnú hostinu sa chystajú stopom – v šatách a obleku. No a ako inak, už si plánujú svadobnú cestu do Rakúska, Rumunska a Talianska, ktorú spoja aj so sezónnymi prácami.
Zhodujú sa v tom, že na stopovaní je najkrajší práve pocit slobody a spontánnosti. „Nie je to len o tom, že sa s niekým zvezieme v aute. Uvidíme kus sveta inak, ako keby sme si dopredu naplánovali každý jeden bod, ktorý chceme vidieť. Dostaneme sa na náhodné miesta, ktoré sú často tie najkrajšie,“ hovorí Baška.
Mnohí by si mohli myslieť, že cestujú týmto spôsobom najmä preto, aby ušetrili. Myšlienka stopovania však podľa slov Michala tkvie v niečom inom: „Pre mňa predstavuje najmä slobodu, že nasadneme na vlnu náhody, niekam ideme a vždy zažijeme niečo zaujímavé.“
„No vidím v tom aj šírenie dobra. Veľa ľuďom vyčaríme úsmev na tvári, rovnako aj oni nám. Stretli sme množstvo ľudí, viedli sme s nimi veľa rozhovorov, často dôverných. Ak by sme sa na to mohli pozrieť zhora, možno o našom milom stretnutí potom rozprávali doma svojim blízkym, a tak vyčarili úsmev na tvári viacerým ľuďom,“ dodal.
Keď si spomínajú na svoje cesty, nerozprávajú iba o pekných miestach, ale najmä o ľuďoch, ktorých stretli. Odnášajú si tak spomienky nielen na krásne scenérie, ale najmä na tých, ktorí im zastavili na krajnici alebo otvorili dvere a nachvíľu tak s nimi zdieľali kúsky z ich životov.
Prešla jednu z najobávanejších krajín na svete. Cestovateľka Petra sa spolu s kamarátkou vybrala na dobrodružnú cestu do Sýrie. Viac v archívnej reportáži z Reflexu:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
