Má 22 rokov, pochádza z Kamčatky a na Slovensko prišiel krátko po vypuknutí vojny. Daniil Dolidudko sa vydal do zeme vzdialenej tisíce kilometrov od jeho domova úplne sám a netušil, čo ho tu čaká. Ako dnes hovorí, odvážny krok neľutuje a našu krajinu si zamiloval. Porozprával, ako vyzerala jeho cesta sem, aké rozdiely vníma medzi Kamčatkou a Slovenskom a tiež o tom, čo všetko sa od vypuknutia vojny v jeho domovine zmenilo.
Daniil prišiel do Bratislavy v roku 2022. Vtedy skončil strednú školu a pokračovať na univerzite túžil už v Európe. Vtedy o Slovensku a ani o európskych štátoch veľa nevedel, a tak sa vybral prakticky do neznáma.
Pochádza z hlavného mesta Kamčatského kraja s názvom Petropavlovsk-Kamčatskij. V ruských pomeroch ide o malé 180-tisícové mestečko. Život tam sa podľa jeho slov od toho u nás veľmi líši. A to, čo je pre nich každodennou rutinou, by našincovi znelo až neuveriteľne.
V prvom rade je veľkým rozdielom klíma. „Na Kamčatke je celoročne oveľa chladnejšie. Aktuálne je tam asi 25 stupňov, čo je veľmi teplo,“ uviedol s tým, že priemerná letná teplota je v meste Petropavlovsk-Kamčatskij asi 14 až 17 stupňov, v zime mínus 20.
Zvyknutí sú tak aj na poriadnu snehovú nádielku. „Niekedy nasneží tak, že zasype bytový dom až po druhé poschodie. Stáva sa, že otec ráno predtým, ako ide do práce, musí vykopať spod snehu auto. Keď nastane kalamita, občas nejazdí verejná doprava a niektorí ľudia sa nedostanú do práce,“ opísal s tým, že sneh sa niekedy drží aj v máji, čo na druhej strane znamená takmer celoročnú lyžovačku.
Jeho rodné mesto je tiež obklopené kopcami a sopkami, ktoré sú aktívne. A práve pre ne sa tu denne trasie zem. „Občas sú aj veľmi silné zemetrasenia, ale prevažne ide o slabé otrasy,“ uviedol Daniil.
Hovorí, že tento faktor významne ovplyvňuje ich dopravnú infraštruktúru: „Pre zemetrasenia nemôžeme mať ani železničné spojenie so zvyškom krajiny, fungujú iba lietadlá a lode.“
Prečítajte si tiež:
Odlišnosť nevníma len v klíme či výzore krajiny. Daniil spomína, že keď sem prišiel, mimoriadne ho prekvapila jedna vec. „Slováci sa stále zdravia a sú usmievaví. Zároveň sú otvorenejší ako ľudia z Kamčatky. U nás sú ľudia chladnejší a opatrní, napríklad nikto sa nepozdraví cudziemu človeku,“ uviedol. Zároveň hovorí, že sa u nás stretol len s pozitívnymi skúsenosťami a od samého začiatku sa tu cítil prijatý.
V súvislosti s rozdielmi spresnil, že aj napriek tomu, že ľudia z Kamčatky sú tiež Rusmi, medzi nimi a „veľkou zemou“, ako zvyknú nazývať zvyšok pevninskej krajiny, sú tiež obrovské rozdiely: „Ľudia z Kamčatky sú si vzdialení od ľudí zo západu, z Moskvy a Petrohradu. Je to úplne iná kultúra.“
Vysvetľuje to na príklade Slovenska. „Je to podobné ako na Slovensku východ a západ krajiny. Máme odlišné postoje, možno hodnoty a preferencie. Na západe sú to viac preteky o úspech, peniaze, kariéru. Tam, odkiaľ som, je úspechom odísť z Kamčatky. Všetci moji známi by odtiaľ chceli odísť. A po začiatku vojny sa pre mnohých stalo cieľom odísť úplne z Ruska,“ spresnil.
Daniilovej ceste na Slovensko predchádzalo veľa príprav a hlavne veľká obeta jeho rodičov. „Som veľmi vďačný za to, že mám progresívnych rodičov, ktorí vždy hovorili, že by som mal ísť do zahraničia,“ spomína.
Odísť však nebol len emocionálne a byrokraticky, ale aj finančne náročný proces. Hovorí, že jeho rodina nie je bohatá, a tak dostať syna do Európy pre nich znamenalo obetovať dlhoročné úspory: „Rodičia premýšľali aj o tom, že predajú auto, aby som na cestu a začiatok života v Európe mal dostatok financií.“
Aj keď vedel, že jeho kroky povedú do Európy, spočiatku netušil, že pôjde na Slovensko. Totiž, pôvodný plán bola Praha, avšak pre vojnu mu ísť študovať tam nebolo umožnené. „Keď sa začala vojna, Česi zrušili pre Rusov povolenia študovať a tiež žiadať o povolenia na pobyt na študijné účely,“ vysvetlil.
Daniil sa vtedy rozhodol pre Slovensko. No ani sem nebolo ľahké dostať sa. Keď bol na slovenskej ambasáde v Petrohrade, vedel, že ani tu to vyjsť nemusí: „Predo mnou boli dve študentky, ktoré tiež žiadali o víza. Odmietli ich. Bolo to veľmi prísne a tiež som sa bál, že ma odmietnu. Ale, chvalabohu, dopadlo to úspešne.“
Letieť k nám nemohol z Ruska priamo. Takéto lety po začiatku vojny na Ukrajine zrušili. Daniil tak cestoval cez Turecko. „To bolo možno aj dobré, lebo na ruských hraniciach to vyzeralo, akoby som išiel len do Turecka, ktoré má s Ruskom dobré vzťahy, takže som nemal problém s odchodom,“ poznamenal k svojej ceste.
Prečítajte si tiež:
Daniil mal v tom čase len 18 rokov a tisíce kilometrov dlhú cestu absolvoval sám. „Nemal som tu ani kamarátov, ani známych, som jedináčik, takže som išiel úplne sám. Avšak nevnímal som to zle. Bral som to viac-menej ako dobrodružstvo. Vtedy som si ešte neuvedomoval, aké je ťažké bývať bez rodičov,“ spomína na začiatky.
Keď prišiel na Slovensko, prvý rok ho čakali jazykové kurzy, aby sa naučil po slovensky a následne mohol nastúpiť na vysokú školu. Tie absolvoval v Bratislave. „Bol som v spoločnosti rusky hovoriacich ľudí, ktorí tiež boli na tých kurzoch. Vďaka tomu som sa necítil tak osamelo,“ spomína.
Následne nastúpil na vysokú školu v Trnave. Vybral si odbor masmediálne štúdiá. Hovorí, že to bola dobrá voľba a má veľmi pozitívne skúsenosti. V ročníku sú dvaja zahraniční študenti. „Pedagógovia nás veľmi podporujú a pomáhajú nám. Všetci sú veľmi ľudskí,“ povedal Daniil.
Aktuálne má za sebou úspešne ukončené bakalárske štúdium a nastupuje na magisterský stupeň. Zároveň ho čaká splnenie sna ísť sa pozrieť do Prahy – nasledujúci semester totiž cez program Erasmus.
Na život tu si zvykol a páči sa mu u nás, no ako každý emigrant, aj on má za sebou mimoriadne náročné chvíle. Tie najhoršie prišli podľa neho počas prvého semestra na univerzite.
Rodina a domov mu veľmi chýbali, a tak sa rozhodol vycestovať za nimi. „Bolo to veľmi riskantné, ale rodina mi veľmi chýbala. Bol som na emocionálnom dne a mal som obavy – ohľadom štúdia, ohľadom všetkého. Bol som sám v cudzej krajine, hovoril som si, že moje znalosti jazyka nie sú dobré a podobne. Vážne som premýšľal aj nad trvalým návratom, skoro som to vzdal,“ hovorí s tým, že na tieto myšlienky dnes nie je hrdý, ale podľa neho každý emigrant chápe stav, ktorým si prechádzal.
Prečítajte si tiež:
Keď prišiel po roku a pol naspäť domov, vnímal, že sa jeho krajina veľmi zmenila. „V uliciach bolo viac policajtov, veľa veľkých značiek, ktoré tam kedysi mali predajne, zrazu zmizlo. Na YouTube sa teraz z Ruska len tak ľahko človek nedostane. Problém je aj s niektorými aplikáciami, hlavne bankovými, keďže internetové obchody odstraňujú aplikácie ruských bánk... Každý mladý ruský človek má stiahnutú VPN na mobile, aby mal prístup k zahraničným aplikáciám a sociálnym sieťam,“ opísal situáciu.
Všetky tieto zmeny sa udiali pre vojnu na Ukrajine. V súvislosti s tým spomína na deň, keď vojna vypukla. Hovorí, že pre všetkých na Kamčatke to bolo veľké prekvapenie. „Nedostáva sa k nám veľa informácií o západnej časti Ruska a Európe. Mnoho ľudí z Kamčatky podľa mňa pred vojnou ani poriadne nevedelo, kde Ukrajina je,“ vysvetlil Daniil.
Vôbec podľa jeho slov netušili, o čo v tej vojne vlastne ide. „Pre nás to bolo veľké prekvapenie. Nechcelo sa nám veriť, že v roku 2022 môže u nás vypuknúť vojna,“ dodal.
Spomína, že ruský útok na Ukrajinu bol opisovaný ako potrebný krok: „Bolo to komunikované tak, že Rusko to urobiť muselo, lebo išlo zachrániť svojich ľudí, hovorili o povinnosti zakročiť voči fašizmu.“
Tento názor je stále v Rusku propagovaný a šírený. Verejnosť a mladí však podľa Daniila k vojne nepristupujú pozitívne: „Moje okolie a mladí ľudia nepodporujú vojnu. Všetkých sa nás preto dotklo, že sa niečo také udialo.“
Hovorí, že názor verejne prezentovaný médiami funguje aktuálne hlavne u starších Rusov. Podobne to je aj s celkovými náladami v krajine. „Na začiatku vojny veľa ľudí odišlo z Ruska, hlavne tí progresívni, lebo mali v krajine problémy. Myslím si, že dnes je v Rusku demokraticky ladených omnoho viac ľudí, než si zahraničie myslí... Ale tie hlasy sú tiché,“ dodal.
Prečítajte si tiež:
Ak by sa Daniil rozhodol nejsť študovať na vysokú školu, pravdepodobne by bol teraz niekde na fronte. V Rusku je totiž stále povinná vojenská služba pre mužov medzi 18 a 30 rokom života a trvá jeden rok. Keďže je krajina vo vojne, musel by sa zapojiť tiež. A to napriek tomu, že z hľadiska zdravotného stavu by mu mala byť udelená výnimka.
„Ešte keď som mal štyri roky, diagnostikovali mi astmu. Je to teraz už len na papieri, v skutočnosti nemám ťažkosti, ale je to diagnóza, ktorú vám len tak nevyškrtnú a prihliada sa na ňu. A ide o jednu z chorôb, s ktorou človek nemusí nastúpiť na povinný vojenský výcvik,“ vysvetlil.
Na základe tohto aj chcel dosiahnuť to, aby bol vedený ako nespôsobilý na nástup do vojny. Hovorí však, že získať niečo také dnes nie je jednoduché a že úrady sa často snažia, aby sa informácie o diagnózach „stratili“, aby človek nebol vyhlásený za nespôsobilého ísť do vojny.
Teraz podľa neho berú v Rusku do armády každého. A diagnózy, aj keď sú závažnejšie, prehliadajú. Daniil spomína svojho najlepšieho kamaráta z Kamčatky. „Bojuje veľmi s tým, aby musel nastúpiť do armády. Má ochorenie, ktoré postihuje jeho kolená a spôsobuje mu ozajstné problémy. Napriek tomu mu posielajú stále povolania, že je spôsobilý ísť do armády,“ opísal jeho náročnú situáciu.
Daniil je rád, že je na Slovensku a jeho plánom je tu aj po skončení školy ostať. Bol by veľmi rád, ak by sem za ním mohli prísť aj rodičia. Hovorí, že sa tu cíti prijatý a stretáva sa s otvorenosťou a ochotou ľudí pomôcť mu.
„V Rusku nám vždy hovorili, že Rusov nikto nikde nemá rád, že nás v Európe nenávidia. Avšak ja ako Rus som tu osobne nikdy nemal problém so svojím občianstvom,“ povedal.
Už teraz sa Daniil popri škole snaží pracovať a istým spôsobom si tu budovať zázemie. Rodný polostrov však ostáva v jeho srdci a u nás sa stal jeho poznávacím znamením. „Poznajú ma tu skrz Kamčatku lepšie, ako by si pamätali moje meno. Jeden kolega ma dokonca volá Kamčatka,“ dodáva so smiechom.
Práve sa číta
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
NAJČÍTANEJŠIE ČLÁNKY
