Na starých autách sa vydali z Levoče až do Mongolska. Cestou späť mali od vyčerpania halucinácie

Vyrazili z Levoče na starých autách, s obmedzeným rozpočtom a veľkými plánmi. Výprava do Mongolska a následne späť do Európy sa však zmenila na skúšku technickej odolnosti aj ľudských síl. Jakub Soják, Daniel Semančík a Sebastián Ľach počas cesty zažili množstvo porúch, nečakaných stretnutí aj náročný návrat domov. Napriek komplikáciám si odniesli zážitky, ktoré by pri bežnej dovolenke pravdepodobne nezažili.

Na cestu sa pripravovali približne rok a pol. Vozidlá z rokov 1997 až 2002 upravovali svojpomocne a s minimálnymi nákladmi, pričom využívali aj súčiastky, ktoré našli v garážach či na šrotoviskách. S problémami počítali už vopred, no skutočnosť prekonala ich očakávania.

Poruchy prichádzali takmer každý deň. Začalo sa to problémami s výfukom a oknom, neskôr sa pridali poškodené hrdlá nádrží či poruchy čerpadiel. Nepríjemnosti ich neraz zastihli v najmenej vhodných chvíľach. Napokon jedno z áut definitívne doslúžilo v Kirgizsku. Dvojica tam kúpila starú Ladu a pokračovala v ceste, zatiaľ čo druhé Twingo zostalo v Mongolsku.

Hory, neobyčajné stretnutia a ochota pomôcť

Medzi najsilnejšie zážitky zaradili Tadžikistan, ktorého príroda a majestátna horská krajina na nich výrazne zapôsobili. Prechádzali aj po Pamírskej diaľnici vedúcej popri hranici s Afganistanom. Na niektorých miestach sa dostali do bezprostrednej blízkosti afganských obyvateľov a mali možnosť sa s nimi porozprávať.

Silný dojem v nich zanechalo aj Mongolsko, najmä spôsob života miestnych ľudí. Cestovatelia si všímali, že aj napriek skromným podmienkam dokážu byť spokojní a radovať sa zo života. Počas výpravy sa navyše opakovane stretávali s ochotou a pomocou, a to v rôznych krajinách vrátane Ruska. Práve ľudské stretnutia napokon patrili k najcennejším momentom celej cesty.

Návrat domov na hranici síl

Najnáročnejšia skúška prišla až pri návrate. Dvaja členovia výpravy sa vydali naprieč celým Ruskom na Lade, zatiaľ čo ďalší cestoval lietadlom. Do jediného auta museli naložiť aj výbavu a veci, ktoré zostali po dvoch Twingách.

Za približne desať dní prešli okolo 11-tisíc kilometrov. Jazdili vo dne aj v noci a za volantom sa striedali. Ich auto malo obmedzené technické možnosti a problémy sa nevyhli ani prevodovke. Náročný režim a nedostatok spánku si postupne vyberali svoju daň. Cestovatelia priznali, že únava bola taká veľká, až sa u nich začali objavovať halucinácie a vidiny. Návrat tak preveril nielen ich vozidlo, ale predovšetkým fyzickú a psychickú odolnosť.

Z výpravy si odniesli predovšetkým skromnosť a vďačnosť za to, čo majú. Stretnutia s ľuďmi, ktorí žijú s málom, no napriek tomu dokážu byť spokojní, zmenili ich pohľad na každodenný život. Uvedomili si, že doma často považujeme mnohé veci za samozrejmosť.

Sebastián, ktorý sa cesty nezúčastnil osobne, sa staral aj o sociálne siete, prostredníctvom ktorých približoval dianie z výpravy verejnosti. Sledovať každodenné problémy a dobrodružstvá cestovateľov tak mohli aj ľudia doma.