„It's coming Home!“ Fráza, ktorú si Angličania od roku 1966 opakujú azda pred každým veľkým šampionátom. No jediné, čo odvtedy „cestuje domov“, sú oni po skupinovej fáze.
Majstrovstvá sveta 1966 v kolíske futbalu získali prívlastok kontroverzné ešte skôr než začali. Odštartovali krádežou trofeje, ktorú zabalenú v starých novinách a hodenú do kríkov hrdinsky vyňuchal psík Pickles a skončili „zlatým“ gólom, ktorý nikto nevidel.
Finále nemohlo mať lepšie obsadenie. Na strane „Albionu“ Gordon Bansk, Bobby Moore, Geoff Hurst či Bobby Charlton, vo farbách „Die Mannschaft“ cisár Franz Beckenbauer, Uwe Seeler, Helmut Haller alebo Wolfgang Weber. To neboli hviezdy, to boli pojmy.
Vyrovnaný šláger sa vyvíjal podľa očakávaní. Viedli Nemci i Angličania, arbitri po remíze 2:2 museli predlžovať. A v 101. minúte to prišlo.
Dvadsať rokov predtým, ako na majstrovstvách sveta zasiahla „božia“ ruka kultového Diega Maradonu, vstúpila na Wembley do histórie jedna sovietska...
Hurstova strela z otočky opečiatkuje brvno. Lopta letí k bránkovej čiare, odráža sa od zeme, až ju nemecký stopér Weber odhlavičkuje na roh. Briti Roger Hunt a Bobby Charlton však prestávajú hrať. Dvíhajú ruky nad hlavu a oslavujú presný zásah.
No brankár Tilkowski, autor Hurst , zvyšní hráči na ploche, realizačné tímy i celá planéta upierajú zrak na jediného muža – postranného rozhodcu, Sovieta Tofika Bakhramova.
Pochybovať začne aj legendárny Charlton, hlavný arbiter, Švajčiar Gottfried Dienst, je v rozpakoch. Neskôr priznáva, že zo svojej pozície absolútne netušil, kde lopta dopadla. Aj jeho oči smerujú na zvláštne postaveného Bakhramova.
Napätie eskaluje, Angličania len čakajú. Nevedia.
Dienst podíde bližšie a po krátkej porade s asistentom ukazuje na stredový kruh – gól platí – 3:2.
Nemci okamžite vyletia na muža pri postrannej čiare, chcú argumenty, pýtajú sa prečo? „Lebo Stalingrad,“ odvetil podľa mnohých zdrojov protestujúcim a neodbytným futbalistom Bakhramov.
Slovo odkazujúce na krvavé utrpenie počas desivej druhej svetovej vojny však z jeho úst nikdy nezaznelo. Ani na smrteľnej posteli.
Labouristický premiér Harold Wilson v hľadisku pozrie na grófa Harewooda a utrúsi: „Pred pár dňami ma kritizovali za návštevu Sovietskeho zväzu. A pozrite, oplatilo sa, nie?“
Tretím arbitrom nezabudnuteľného finále bol Slovák Karol Galba.
„V šatni som sa Bakhramova ihneď spýtal – videl si ho? Nezaváhal. Dokonca nás presviedčal, že všetko videl úplne jasne. Tým to pre nás bolo uzavreté. Medzi sebou sme o tomto góle diskutovali už len minimálne. A po šampionáte sme sa viac nestretli,“ povedal v roku 2006 pre denník Pravda rodený Bratislavčan. Na situáciu mal však vlastný pohľad.
„Zaujímalo ma to. Bral som si na pomoc dokonca matematiku, teórie o uhle dopadu a uhle odrazu. Skôr som toho názoru, že gól nebol. To sú však len hypotézy.“
No aj Bakhramov po rokoch priznal pochybnosti. Hoci len „medzi riadkami“. „Neviem, či lopta prekročila bránkovú čiaru. Videl som však, ako Huntove ruky vystrelili do vzduchu a zároveň smutný výraz nemeckého brankára. Musel to teda byť gól.“
Zaujímavé je, že Nemci pred bránami finále vyradili práve Sovietsky zväz.
Po rokoch krivdu priznal aj samotný strelec, hetrikový hrdina z finále Geoff Hurst.
„Sklamanie Nemcov je pochopiteľné, boli presvedčení, že sme ich o titul okradli. A možno mali pravdu. Keď som si neskôr vypočul všetky pre i proti a v televízii viac než stokrát pozrel opakované zábery, musím pripustiť, že lopta asi za bránkovú čiaru neprešla.“
Kolíska futbalu krivdou zdrveným súperom tesne pred záverečným hvizdom pridala štvrtý gól a oslavovala tak jediný triumf v histórii veľkých šampionátov. Po góle, ktorý nikto nevidel. Lebo sa nestal.
Tak či onak platí, že to, čo dokázal tím okolo Hursta, Charltona či Banksa, nedokázali ani generácie Garyho Linekera, Alana Shearera, Davida Beckhama, Waynea Rooneyho alebo Harryho Kanea.
Slová o „coming home“ však akiste zaznejú aj pred nadchádzajúcimi majstrovstvami sveta.
Tréner Vladimír Weiss sa do reprezentácie vrátil po štrnástich rokoch:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
