Žongloval na záhrade veľkej legendy, nadávali mu do čobolov. Hoci už vyše rok a pol nehral súťažný zápas, drie tak, že je pripravený hrať hoc i dnes. Výborný záložník prezradil aj osobnú skúsenosť so situáciou, aká ho v slovenskom futbale zaskočila.
Súťažný zápas hral naposledy pred takmer 21 mesiacmi, pritom ešte nie tak dávno patril Ján Greguš k stabilným členom slovenskej futbalovej reprezentácie. Tridsaťpäťročný univerzálny záložník naposledy pôsobil v zámorskej MLS, pričom za veľkou mlákou je doteraz.
V obsiahlom a otvorenom rozhovore pre TNLIVE.sk tento 36-násobný reprezentant čo-to prezradil aj o svojom pohľade na večnú tému protekcie v slovenskom futbale, ale spomenul aj príhody a momenty, ktoré na svojej futbalovej ceste zažil.
Dlhšie o vás nebolo nič počuť. Čo je s vami?
Zaujímavá otázka... Naposledy som hrával v Houstone, kde keď sa mi skončila zmluva, vzal som si veci a s priateľkou sme odišli do Vegas, kde momentálne žijeme už vyše roka. Venujem sa tu futbalu na každodennej báze možno ešte viac, než keď som mal nejaký klub. Teraz mám individuálne tréningy a popritom sa venujem malým deťom.
Keďže trénujete individuálne vo veľkej intenzite, zrejme sa ešte nechystáte zavesiť kopačky na klinec?
To veru nie. Ak by mal ktosi o mňa záujem, šiel by som. Na druhej strane viem, že pre tímy nie je jednoduché vziať hráča, ktorý vyše roka nehral. Trhať sa asi o mňa nebudú. Pokiaľ však ide o tréningy, stále sa o seba zodpovedne starám a dovolím si tvrdiť, že som stopercentne pripravený. Trénujem viackrát za deň, takže nemám obavy, že by som vypadol z herného tempa. Ak by som mal dnes odohrať nejaký zápas, tak ho, verím, zvládnem.
V Spojených štátoch ste si za tie roky určite získali veľmi dobré renomé. Predsa len tam nie je žiadny záujemca?
Ťažko povedať. Agenti ma zakaždým informovali, že hľadajú pre mňa klub, avšak nie je veľa tímov, ktoré by mali záujem, vzhľadom na to, ako dlho som nehral súťažné stretnutie. Je to taký začarovaný kolotoč. Na druhej strane, nechcem byť kdesi, kde budem len do počtu. To by bolo kontraproduktívne.
Prijali by ste aj ponuku z Európy?
Nebránim sa ničomu, ale stále to v mojom prípade stojí a padá na tom, či vôbec má niekto záujem. Sotva ktosi bude chcieť 35-ročného hráča, ktorý rok a pol nehral.
Trebárs vaša rodná a materská Nitra by takú posilu ako nováčik III. ligy určite rada privítala.
To nie... To si ozaj neviem predstaviť.
Keď sa vrátime v čase, tak je to už 17 rokov, čo ste odišli ako tínedžer z Nitry do Ostravy. Ako si na toto spomínate?
Už vtedy bola česká súťaž podstatne kvalitnejšia, než slovenská. Šiel som tam na skúšku a už po prvom tréningu mi povedali, že ma chcú. Bol som tam jeden z najmladších, inak to bol „mančaft“ plný legiend ako Lukeš či Lička. Odrazu prišiel mladý Slovák, ktorý sa im, takpovediac, snaží zobrať prácu. Myslím si, že rešpektovali moje kvality, že videli ako tvrdo trénujem. Aj starší hráči si potom podľa mňa uvedomili, že nie som len do počtu.
Pocítili ste niekedy, že si myslia, že ste ich prišli obrať o prácu?
Samozrejme. Vtedy boli také časy, keď starší hráči mladším dali pocítiť na tréningu tvrdým zákrokom, že si nenechajú skákať po hlave a že to dotyčný nebude mať také jednoduché. Možno tým niektorí aj mladíkov testovali, že či sa po takomto zákroku vyplašia a budú mať strach. Myslím si, v tomto som si sám seba zastal dobre.
Nepovažovali ste to za šikanu?
Nie, nikdy som to takto nebral. Dnes už na to možno pozerá trochu inak. Príde mi, že hráči sú značne mäkší. Myslím si však, že aj takto sa utužoval kolektív a hráči boli odolnejší.
Bolo v Ostrave niečo, čo vám prekážalo?
Trochu mi už postupne liezli na nervy tie reči o tom, že som „čobol“ (hanlivá prezývka Slováka – pozn. red.). Každý si robil srandu, že som mladý chlapec v cudzej krajine a rozprávam po slovensky. Počas celého obdobia v Ostrave som hovoril po slovensky. Niežeby som nevedel po česky, ale bral som to tak, že som Slovák a všetci by mi predsa mali rozumieť.
Mali ste niekedy momenty, že by ste sa najradšej zbalili a vrátili sa na Slovensko?
Práveže nikdy, hoci to bolo spočiatku ťažké. Keď je človek sám, bez rodiny, takéto situácie ho zoceľujú. Prvé roky som mal byt na štadióne, takže som bol dennodenne na ihrisku alebo v posilňovni, od ktorej som potajomky získal kľúče, aby som tam mohol ísť cvičiť, kedy som chcel. Mnoho ľudí si ani neuvedomuje, čo sa skrýva za príbehom nejedného futbalistu, ale toto bol na začiatku môj, dá sa povedať, každodenný život.
Keď spomínate rodinu – váš otec je výraznou osobou v slovenskom futbale a viedol vás aj v mládežníckej reprezentácii. Na Slovensku sú už priam folklórom reči o protekcii. Ako to bolo vo vašom prípade?
Veľa ľudí si to myslí, avšak otec je najprísnejší práve na svojho syna. Nikto nie je prísnejší. Neraz sa stalo, že keď som spravil chybu, bol som najhorší zo všetkých. Bol som pod omnoho väčším drobnohľadom, než zvyšok tímu a pred všetkými mi to dával patrične „vyžrať“.
Dopočuli ste sa vy niekedy o protekcii?
Keď som bol v reprezentácii, tak som toto nevnímal. Možno v posledných rokoch môjho pôsobenia v národnom tíme som odrazu spozoroval veci, ktoré mi do toho príliš nepasovali.
Môžete byť konkrétny?
Viackrát som videl, ako sa tréneri rozprávajú s agentami. Ale, samozrejme, to nemusí vôbec nič znamenať. Len ma to zarazilo.
Celkovo ste v seniorskej reprezentácii odohrali 36 zápasov, vrátane duelov proti hviezdami nabitým tímom Španielska, Nemecka či Anglicka. Ako to bolo hrať doslova telo na telo proti menám ako Iniesta, Fabregas či Busquets?
Možno poviem klišé, ale bol to splnený sen. S Iniestom som si vymenil dres a bol som taký šťastný, že som v noci pomaly ani nemohol zaspať. Byť na ihrisku s takými hráčmi, vidieť ich, ako hrajú na dva dotyky, že nedajú loptu súperovi.
Ešte v mládežníckej reprezentácii ste si zahrali proti Francúzsku, za ktoré vtedy nastúpili dve veľké mená. Viete ktoré?
Jasné! Pred dvoma mesiacmi som si robil skautingovú licenciu spolu s Francúzom, ktorý tiež hral v MLS. Tam sme zistili, že som hral v mládežníckej reprezentácii proti Varaneovi, Griezmannovi aj Lacazetteovi. Varaneho si pamätám veľmi čerstvo, keďže už vtedy bol enormne silný v súbojoch. Veľmi pekné spomienky.
Ako jeden z mála Slovákov ste si na klubovej úrovni zahrali proti Zlatanovi Ibrahimovičovi. Ako si spomínate na túto švédsku legendu, ktorá hrala v MLS?
Mám takú úsmevnú spomienku, a síce strašne sa začal smiať, keď som kričal po spoluhráčoch, aj použil nejaké slovenské nadávky, lebo som chcel zakaždým vyhrať. Myslím, že aj on bol taký. Po zápase sme si vymenili, podali ruky. Bol to príjemný moment.
Ste univerzálnym záložníkom, keďže viete hrať na viacerých pozíciách. Kde vám to najviac sedí?
Jednoznačne na pozícii defenzívneho záložníka. Mal som tam najviac kontaktov s loptou, bol som tam sám, mal som okolo seba priestor, vedel som sa odpútať, chránil som tam aj obranu pred útokom. Vtedy som, myslím, odohral najlepšie zápasy, či už za klub, alebo v reprezentácii.
Čo sa týka klubov, ako si spomínate na ročné pôsobenie v anglickom Boltone?
Mal som vtedy dve možnosti – ísť buď do Boltonu, alebo do Sheffieldu United. Vyhral Bolton, lebo mi povedali, že šli pozrieť na zápas slovenskej reprezentácie, kde som ich zaujal, pričom vtedy sledovali iného hráča. Potom som tam mal počas roka dve nepríjemné zranenia, a tak som bol celý čas prakticky v B-tíme. Napriek tomu tie zápasy mali veľmi veľkú kvalitu. Bola to veľmi dobrá škola aj po fyzickej stránke. Neboli tam dlhé tréningy, ale zato nesmierne intenzívne. Tréningové podmienky už v tom čase mali také, aké teraz nevidím často ani v USA.
Máte počas tohto pôsobenia na Britských ostrovoch nejakú konkrétnu príhodu?
Vtedy v Boltone hrával Marcos Alonso, známy z pôsobenia v Chelsea či v Barcelone. S ním som mal veľmi kamarátsky vzťah. Často som k nemu chodil domov, neraz sme na záhrade žonglovali. Taktiež som sa spoznal s vtedajším osobným trénerom Cristiana Ronalda, ku ktorému som chodil trénovať aj ja. Chcel som o Cristianovi vedieť každý jeden detail – ako fungoval, ako sa stravoval, ako na sebe pracoval. Chcel som kopírovať najlepších, ako to robil aj samotný Cristiano.
Následne ste rok a pol strávili v Ostrave a potom v Jablonci, než ste zamierili do dánskej Kodane. Čo vtedy zavážilo pri tomto výbere?
Je to jednoznačne najlepší klub v celej Škandinávii a takéto ponuky sa neodmietajú. Rozhodovalo sa v tom čase o mojej budúcnosti, bolo to počas Eura. Podmienky som vtedy riešil v hoteli, tam som podpísal zmluvu, ktorá sa potom faxovala. Bolo to netradičné. Trénerovi Kozákovi som povedal, že počas šampionátu prišla takáto ponuka a že chcem, aby to vedel ako prvý. Bez problémov to rešpektoval a pogratuloval mi. Potom som sa opäť plne koncentroval len na Euro.
V Kodani ste asi boli spokojný?
Jednoznačne. Prvé dve sezóny sme vyhrali titul, zahrali sme si Ligu majstrov, získali sme Dánsky pohár. Určite to bolo jedno z mojich najvydarenejších období. Celkovo to bolo o level vyššie, než som zažil dovtedy. Celé mesto žije futbalom, plný štadión, veľké očakávania. Toto všetko som si nesmierne užíval.
Po dva a pol roku v Škandinávii ste zamierili za veľkú mláku. Čím vás MLS ohúrila?
Bola to nová výzva, nový svet. Popravde, dovtedy som ani len netušil, že nejaká futbalová Minnesota existuje. Vedel som len, že aké majú plány, že chcú postaviť nový štadión a že mužstvo chcú zložiť okolo mňa, čo som bral ako obrovskú poctu a zároveň výzvu. Samozrejme – poviem bez okolkov – bolo to aj finančné iné, než v Európe.
Nebolo vám ľúto, že už v 28 rokoch opúšťate Európu?
Poviem otvorene, že asi pol roka predtým som mal ponuku z LaLigy. Šiel som vtedy osobne za trénerom Kodane, že mám záujem ísť do Španielska a že chcem, aby ma pustili. Povedal mi, že nie, že takto to nefunguje, že my ťa tu teraz potrebujeme a že pre nás tento „deal“ nie je zaujímavý. Tak zo Španielska nebolo nič. O pol roka prišiel on za mnou, že majú výbornú ponuku z Ameriky a že ak s tým súhlasím, pustia ma. V tom čase mi v Kodani končila zmluva, takže som bol akoby pod nátlakom, že „buď ber, alebo nechaj tak“. Napokon som sa rozhodol pre MLS, hoci som pár mesiacov predtým mohol ísť hrať do jednej z najlepších líg sveta. Neuveriteľné...
V Minnesote ste boli dvakrát, prvé angažmán trvalo tri roky. Ako by ste ho opísali?
Ako fantastické. Boli sme skvelý kolektív z celého sveta, ktorý si sadol aj ľudsky. Aj mne sa z individuálneho hľadiska darilo. V jednom zápase som mal tri gólové prihrávky. Krásne časy.
Odrazu však skončili. Prečo?
Otvorene mi povedali, že nešlo o futbal, ale o peniaze. Klub ma už viac nedokázal zaplatiť. Zamieril som preto do San Jose, kde mi vtedajší tréner Matias Almeyda dal najviac. Všetci, ktorí ho poznajú, by sa na ihrisku pre neho aj rozkrájali. Bol tvrdým trénerom, no zároveň obrovským mentorom. Všetkých si nás posadil na ihrisku a rozprával nám aj polhodinu o jeho kariére, o chybách, ktoré v živote spravil a ktoré chcel, aby sme my nerobili. Bol však tiež veľmi ľudský a priateľský. Neraz celému tímu na štadióne spravil s kolegami steaky. V klube bola doslova rodinná atmosféra.
Potom ste len pol roka odohrali v Nashville.
Tamojší koniec bol pre mňa asi najväčším šokom kariéry. Ani som nevedel, že sa niečo také môže stať. Rozprával som sa s vedením a všetci boli spokojní, všetko bolo v poriadku, usmievajú sa na mňa a odrazu mám telefonát, že ma vymenili do Minnesoty, že tamojší tréner ma chce, pozná ma vie, čo môžem mužstvu ponúknuť. Zostal som ako obarený. Nechápal som to, veď som tam len pred pár mesiaci prišiel a nič nenaznačovalo, že by som mal skončiť. Konečne som našiel vyhovujúce bývanie, zariadil si veci atď. A mihnutím čarovného prútika musíš zase odísť. Úplná šialenosť, ale takto to v Amerike chodí.
Nasledovalo opäť len polročné pôsobenie v Minnesote, po ktorom prišla rovnako dlhá anabáza v Houstone.
Spočiatku, keď ma tréner chcel, potreboval a vyťažoval, tak všetko bolo v poriadku. Potom chcel vyskúšať niečo iné a odvtedy to medzi nami dosť škrípalo. Aj on neskôr priznal, že sa ku mne správal trochu bez rešpektu. Toto pôsobenie preto nebolo úplne najpamätnejšie, ale tak to už v živote chodí.
Keď raz ukončíte hráčsku kariéru, akú inú začnete?
Mám už spomenutú skautskú licenciu a takisto aj UEFA B licenciu, ktorú by som si chcel vylepšiť a posunúť sa aj v tomto ohľade. Časom by som chcel zostať pri futbale aj takýmto spôsobom. Futbal je mojou doživotnou záležitosťou a chcem mu vrátiť to, čo mi dal.
Pozrite si Frajera na záver:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
