Zrazu máme čas. Pohrebník Tomáš Stríž o tom, čo ľudia ľutujú až pri hrobe
Cintoríny žiaria stovkami sviečok. Tomáš Stríž, ktorý je štvrtou generáciou rodinnej pohrebnej služby, vidí počas Dušičiek dve veci: nebezpečenstvo, na ktoré ľudia pri spomínaní zabúdajú, a otázku, ktorú si položia až pri hrobe.
Minulý rok bol Tomáš Stríž počas Dušičiek na cintoríne, keď si všimol, že na jednom z hrobov horí veniec.
„Sviečka sa prevrátila a plameň sa chytil suchých ozdôb. Našťastie sme si to všimli včas a podarilo sa nám oheň uhasiť,“ opísal.
Mnohí si možno povedia, že je to len malý plamienok, ktorý zhasne skôr, než by sa niečo mohlo stať.
„Lenže počas Dušičiek ich na cintorínoch horia stovky. K tomu pribúdajú suché vence, kvety, stuhy a lístie. Stačí chvíľa nepozornosti,“ upozornil Stríž. Ľuďom preto odporučil, aby sviečka stála stabilne a nie tesne pri horľavých dekoráciách.
Opatrnosť však podľa neho treba aj mimo hrobov. Parkoviská pri cintorínoch sú počas sviatkov plné, pohybuje sa tam veľa ľudí a mnohí prichádzajú až po tme.
„Opatrní by mali byť najmä starší ľudia a rodičia s deťmi. Je to možno samozrejmosť, ale práve na takéto veci človek pri spomínaní často nemyslí,“ zdôraznil.
Prečítajte si tiež:
Cintorín ako miesto pokoja
So smrťou žije Stríž celý život. Rodinnú pohrebnú službu založil v roku 1949 jeho pradedo František Stríž z Dolnej Krupej. Po ňom ju viedol dedko, potom rodičia a dnes v nej pokračuje on. Cintorín pre neho nie je len pracovisko.
„Málokto o mne vie, že keď mám ťažký deň alebo ma v živote niečo sklame, idem sa večer prejsť na cintorín. Možno to znie zvláštne, ale pre mňa je to miesto pokoja,“ píše vo svojej knihe Smrť ako dar, ktorá vychádza v novembri. Opisuje v nej skutočné príbehy zo sveta pohrebníctva.
Pri hroboch si podľa vlastných slov uvedomuje, aké nepodstatné sú mnohé veci, pre ktoré sa cez deň trápime.
„Niekto celý život staval dom. Niekto šetril na nové auto. Niekto sa celé roky nerozprával s bratom, otcom alebo kamarátom pre jednu hlúpu hádku. A dnes všetci ležia vedľa seba.“
Prečítajte si tiež:
„Zrazu máme čas“
Práve nad tým sa pred Dušičkami zamýšľa každý rok.
„Akí zvláštni sme niekedy my ľudia. Dokážeme sa roky nerozprávať s človekom, ktorý ešte žije. Nahnevať sa na neho, odkladať návštevu, odkladať telefonát. Nemáme čas zájsť za rodičmi, nemáme čas zavolať súrodencovi, nemáme čas povedať niekomu obyčajné ‚mám ťa rád‘,“ povedal Stríž.
„A potom ten človek zomrie. Zrazu máme čas. Prinesieme kvety. Zapálime sviečku. Utrieme náhrobný kameň.“
Pri hrobe si potom podľa neho mnohí položia otázku, prečo neprišli častejšie a prečo niektoré veci povedali až vtedy, keď ich už nemal kto počuť.
Za roky pri pohreboch videl aj odvrátenú stranu smútku. Ako pätnásťročný stál v miestnosti, kde chvíľu predtým ležal zosnulý, a počúval, ako si príbuzní delia byt, auto a šperky.
„Slová lietali vzduchom rýchlejšie než modlitby. Vtedy som prvýkrát pochopil, že smrť neodhalí len smútok, ale aj charaktery,“ spomína v knihe.
„Za tie roky som ešte nevidel jedinú rakvu, za ktorou by išlo auto plné majetku. Ale videl som stovky rakiev, za ktorými kráčali ľudia so slzami v očiach,“ dodáva.
Prečítajte si tiež:
Život plný príbehov
Nie všetko, čo za tie roky zažil, je však o smútku. Niektoré zážitky sú skôr úsmevné, iné si dodnes nevie vysvetliť. Na svoj úplne prvý výjazd nezabudne nikdy.
Mal pätnásť rokov, keď s kolegom v noci prišli do domova dôchodcov po zosnulú. V izbe spali tri staršie panie.
„Niečo ma ťahalo k žene ležiacej najbližšie pri dverách. Natiahol som si rukavice, stiahol z nej paplón a chytil ju za nohu, aby som ju trochu posunul. Vtom otvorila oči,“ opisuje Stríž.
Zľakol sa tak, že spadol na zem. Do izby vbehla pracovníčka a kričala: „Preboha, nie, nie túto, tá zosnulá je pri okne!“
Pani na vedľajšej posteli to vzala s humorom a so smiechom poznamenala, že prišiel „dotyk smrti“.
O týždeň sa však do domova vrátil práve po ženu, ktorú vtedy omylom chytil za nohu. Tentoraz už pochybnosť nebola. A odvtedy ho tam nikto nevolal inak ako „Dotyk smrti“.
V knihe Smrť ako dar spomína aj chvíle, keď po náročnom výjazde otvorí dvere bytu a cíti, že vzduch je iný.
„Nevidím to. Nepočujem to. Ale cítim to. Nie strach, skôr zvláštnu prítomnosť,“ píše. Niekedy je vraj taká silná a chladná, že musí zavolať kňaza.
Viac ho však desia živí ľudia: „V miestnostiach, kde telo ešte ani nestihlo vychladnúť, sa niekedy vedú rozhovory, z ktorých mrazí viac než z mojich príbehov o duchoch.“
Prečítajte si tiež:
Nečakať na Dušičky
To najdôležitejšie však podľa neho nie je strašidelné.
„Smrť nám často ukáže hodnotu človeka až v momente, keď už ho nemôžeme objať. A pritom niekedy stačí tak málo. Jedna správa. Jeden telefonát. Jedna návšteva. Jedno ‚mám ťa rád‘,“ poznamenal Stríž.
Aj preto sa rozhodol napísať knihu. „Za tie roky som zažil stovky príbehov. Príbehov ľudí, ich rodín, ich posledných chvíľ, ale aj situácií, ktoré vo mne zostali ešte dlho potom. A práve tieto príbehy mi ukázali jednu vec. Chcem ľuďom pripomenúť, aby nečakali na chvíľu, keď už bude neskoro,“ vysvetlil.
Na Dušičky si podľa neho máme spomenúť na tých, ktorí odišli, a zároveň si uvedomiť, že tí, ktorých ešte máme, sú stále tu.
„Tak im dnes zavolajte. Pretože niektoré veci sa dajú povedať iba vtedy, keď je ešte komu,“ dodal na záver.
Pozrite si aj reportáž o tom, ako ľudia zanechávajú cintoríny po sviatkoch:
Páči sa vám tento obsah?
Pridajte si tnlive.sk ako preferovaný zdroj na Google, aby ste videli viac obsahu ako tento.
Pridať preferovaný zdroj
