Doma jej nedávali jesť a volali ju parazit. Keď ako dieťa utiekla z domu, prežila hromadné znásilnenie

Keď dieťa začne utekať z domu, tak vždy je na to nejaký dôvod.

„Nevychádzala som s nevlastným otcom, s ktorým som vyrastala od šiestich rokov a s ktorým mala mamina ďalšie tri dcéry. Ono to začínalo nevinne, nemala som nejak pocit, že by doma nebolo niečo v poriadku,“ začína svoje rozprávanie Ingrid, s ktorou sme sa zhovárali v relácii Krimi s Kristínou Kövešovou na tnlive.sk. 

Keď však prišla do puberty a videla, ako žijú jej rovesníci, uvedomila si, že môže existovať aj niečo lepšie. 

„Mohla by som sa cítiť aj ja niekde možno lepšie a nie ako parazit, ako mi to doma bolo hovorené. Tak som si začala za tým proste ísť. Začala som z toho domu utekať a hľadať niečo lepšie, nejakú lepšiu budúcnosť pre seba,“ hovorí. 

Spomína, že doma musela spávať na zemi, nemohla jesť rovnaké potraviny ako jej sestry, nedostávala oblečenie. 

„Môj biologický otec sa o mňa nezaujímal a kým na mňa niečo neposlal, nemala som právo niečo dostať. Takže som nosila to, čo mi dali spolužiačky, a jedla to, čo ostalo. Tá láska mi jednoducho chýbala, tak som ju skúšala hľadať vonku,“ tvrdí žena. 

Zvykli ju prichýliť kamaráti, no časom to už nešlo, pretože im začala na dvere klopať polícia, ktorá ju hľadala. 

„Potom som to riešila tak, že som sa v internetových kaviarňach vždycky prihlásila na Pokec a napísala, že u koho by som mohla prespať. Kto ma prichýlil, tak tam som prespala. Môžem byť naozaj rada, že sa mi u nikoho nič nestalo, a preto som aj žila v takej mylnej predstave, že tie zlé veci sa nedejú a vidíme to len v televízii,“ vraví. 

Skončila na psychiatrii

Takto to prebiehalo trištvrte roka, až kým sa ako 15-ročná neocitla na psychiatrii. Aj odtiaľ sa jej však spolu s ešte jedným dievčaťom podarilo ujsť. 

„Bežali sme cudzím mestom, až kým sme natrafili na park, kde sme videli nejakých ľudí. Vedeli sme, že už je veľa hodín a niekde sa musíme zložiť. Takže som sa s ňou sebavedomo zaplietla do debaty so skupinou od nás starších mužov, mohli mať tak do 30 rokov,“ priblížila. 

Priznala sa im, že ušli z psychiatrie a nemajú kde prespať. 

„Oni nám povedali, že nemajú pre nás nocľah a ani nevedia, kde by sme mohli prespať, ale ak chceme, môžeme si s nimi posedieť, niečo vypiť, porozprávať sa. Počas toho večera nám jeden z nich navrhol, že jeho mama bude na nočnej a ak by sme vedeli vypadnúť z toho bytu pred šiestou ráno, tak by sme mohli prespať u neho,“ pokračuje. 

Dodáva, že so skupinou mužov sa necítila v nebezpečenstve, práve naopak. S kamarátkou a ďalšími štyrmi mužmi sa tak presunuli do bytu. 

Keď ju tam dvaja muži začali obchytávať, vynadala im a presunula sa do obývačky na gauč, kde na chvíľu zaspala. Zobudila sa na to, že jej niekto sedí pri hlave. O chvíľu si k jej nohám sadol druhý muž. 

„Trvalo to iba pár sekúnd, podľa výpovedí všetkých svedkov, ktorí to počuli z vedľajšej izby, ale ja som mala pocit, že to trvá minimálne pol hodinu. Stále som iba opakovala, nech prestane, že ho o to prosím, že sa bojím, že ostanem tehotná, že ma to desí a že ma to bolí. Začala som nahlas plakať, lebo som si vlastne až na konci toho celého uvedomila, čo sa vlastne práve stalo. Na to došiel do izby jeden z nich z tých štyroch, čo tam boli,“ opísala Ingrid. 

Celú reláciu si môžete pozrieť vo videu hore.