Jeden mních sa postavil mocnej cirkvi. Jeho čin pred viac ako 500 rokmi zmenil dejiny

Nemecký augustiniánsky mních, teológ, neskorší reformátor a zakladateľ protestantizmu Martin Luther pribil 31. októbra 1517 na dvere chrámu vo Wittenbergu 95 téz proti odpustkom. V Slovenskej republike je 31. október pamätným dňom - Dňom reformácie.

Luther podľa biskupa Východného dištriktu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV) na Slovensku Petra Mihoča nemal pôvodne ambíciu založiť novú cirkev a rozdeliť západné kresťanstvo.

„Jeho 95 téz bolo predovšetkým pozvaním na odbornú teologickú diskusiu o odpustkoch, teda o praxi, pri ktorej sa odpustenie časných trestov za hriechy spájalo aj s finančnými príspevkami. Luther videl nebezpečenstvo v tom, že sa v ľuďoch vytvára predstava, akoby bolo možné Božiu priazeň získať peniazmi,“ uviedol pre TASR Mihoč.

Za kritikou sa podľa biskupa skrývala aj hlbšia otázka: Čo vlastne určuje hodnotu človeka pred Bohom? Je to jeho výkon, množstvo náboženských úkonov, peniaze, ktoré venuje cirkvi, alebo niečo celkom iné? Luther hľadal odpoveď na otázku, ako môže nedokonalý človek obstáť pred Bohom. Pri štúdiu Biblie dospel k presvedčeniu, že človek si Božiu lásku a odpustenie nemôže kúpiť ani zaslúžiť. Môže ich prijať ako nezaslúžený dar prostredníctvom viery v Ježiša Krista.

Luther si priznal aj vlastné chyby 

Luther tým nespochybnil iba jednu problematickú prax, ale otvoril otázku samotného fungovania cirkevnej autority. Kto má posledné slovo vo veciach viery? Cirkevná hierarchia alebo biblické posolstvo, ktorému má byť podriadená aj samotná cirkev? Spor sa tak z oblasti náboženskej praxe preniesol do oblasti moci, autority a slobody svedomia. K teologickému konfliktu sa pridali politické a spoločenské záujmy vtedajšej Európy a cesta k rozdeleniu cirkvi sa stala skutočnosťou.

„Na Lutherovom príbehu ma oslovuje ešte jedna vec. Niekedy si reformátorov predstavujeme ako ľudí, ktorí prišli s veľkým plánom na zmenu sveta. Jeho príbeh však ukazuje opačný postup. Najskôr sa odohrala hlboká zmena v jeho vlastnom vnútri. Až potom sa stal človekom, ktorého hlas dokázal zmeniť dejiny. Možno táto skutočnosť je dôležitým odkazom aj pre dnešok. Najväčšie spoločenské zmeny nemusia začínať vtedy, keď človek ukazuje na chyby všetkých ostatných, ale vtedy, keď má odvahu položiť nepríjemné otázky aj sebe samému. Luther nás učí, že vernosť pravde si niekedy vyžaduje odvahu postaviť sa aj zaužívanému systému,“ zdôraznil biskup ECAV.

Zásadný význam reformácie spočíva podľa Mihoča v tom, že do centra kresťanskej viery vrátila otázku, ktorá je pre človeka stále aktuálna: Na čom vlastne stojí hodnota ľudského života? Luther žil v prostredí, v ktorom sa náboženský život vo veľkej miere spájal s predstavou zásluh. Človek sa usiloval vlastným úsilím dosiahnuť spravodlivosť pred Bohom. Lutherov zásadný objav spočíval v poznaní, že človek si hodnotu pred Bohom a Božiu lásku nemusí kupovať ani zaslúžiť. V Kristovi mu ju Boh ponúka ako dar.

„V teológii tomu hovoríme ospravedlnenie z milosti skrze vieru. Možno to znie ako čisto náboženská formulácia, ale jej dôsledky sú veľmi ľudské a praktické. Žijeme vo svete, v ktorom neustále dokazujeme svoju hodnotu. Úspechom, výkonom, spoločenským postavením, majetkom či uznaním druhých. A keď zlyháme, neraz sa usilujeme svoju chybu zakryť, ospravedlniť alebo preniesť zodpovednosť na niekoho iného. Reformačné posolstvo prináša inú perspektívu. Hodnota človeka nie je založená na jeho dokonalosti. Je zakorenená v Božej láske, ktorá človeka prijíma aj s jeho slabosťami, no súčasne ho pozýva k zmene,“ vysvetlil Mihoč.

Aj bolestivé kapitoly 

Reformačné myšlienky sa na územie dnešného Slovenska začali šíriť už koncom 16. storočia. Trvalo však takmer 100 rokov od zverejnenia téz, kým na Slovensku vznikla evanjelická cirkev. Proces jej vzniku urýchlila Žilinská synoda z roku 1610, na ktorej sa skonštituovala a vytvorila samostatná cirkevná organizácia evanjelickej cirkvi augsburského vyznania.

Evanjelické zbory sa stávali nielen miestami náboženského života, ale aj centrami vzdelávania a kultúry. Evanjelici zakladali školy, podporovali rozvoj knižníc a tlače, kládli veľký dôraz na gramotnosť. Dobrým príkladom je podľa biskupa Evanjelické kolégium v Prešove, založené v roku 1667, ktoré sa stalo jedným z významných vzdelávacích a intelektuálnych centier historického Uhorska.

Dôležitú úlohu zohrali aj školy v Kežmarku, Levoči či Bratislave. Z evanjelického prostredia vyrástli tiež význačné osobnosti slovenského národného života Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban či Michal Miloslav Hodža.

K reformačnému dedičstvu patria podľa Mihoča aj bolestné kapitoly slovenských dejín. Náboženské prenasledovanie, odoberanie chrámov, vyháňanie duchovných, väznenie a odsudzovanie na galeje. Osobitne tragickým symbolom sa stali Prešovské jatky v roku 1687. Tieto udalosti ukazujú, aká krehká je náboženská sloboda a čo sa stane, keď sa politická moc spojí s presvedčením, že má právo násilím rozhodovať o svedomí človeka.

„Pamiatku reformácie vnímam aj ako príležitosť položiť si otázku, ktorú si môže položiť veriaci aj neveriaci človek: Akú spoločnosť vytvárame svojimi každodennými rozhodnutiami? Je to spoločnosť, v ktorej má hodnotu pravda, slušnosť a ľudská dôstojnosť? Alebo spoločnosť, v ktorej sa úspech meria schopnosťou presadiť vlastné záujmy bez ohľadu na dôsledky pre druhých?“ uviedol pre TASR Mihoč.

Emeritný cirkevný sudca prehovoril o exorcizme. Viac sa dozviete vo videu nižšie: