Ako zvládnuť smútok po strate blízkeho? Psychologička radí, čo pomáha a ktorým vetám sa radšej vyhnúť

Strata blízkeho človeka môže vyvolať množstvo intenzívnych emócií. Podľa psychologičky a poradkyne pre pozostalých Lucie Záhorcovej môžu ľudia bezprostredne po úmrtí prežívať šok, otupenosť, hnev, bezmocnosť či výrazný smútok. Všetky tieto pocity sú prirodzenou reakciou na mimoriadne náročnú životnú situáciu.

Smútok nemá časový limit

V prvých dňoch po strate preto odporúča znížiť nároky na seba a sústrediť sa na zvládanie jednotlivých dní či dokonca chvíľ.

Človek podľa nej môže v jednej chvíli potrebovať plakať a v druhej sa venovať niečomu úplne inému. Obe reakcie sú prirodzené a pomáhajú mu vyrovnávať sa so stratou.

Dôležitá je aj prítomnosť niekoho, pred kým nemusí svoje emócie skrývať a kto mu umožní smútiť vlastným spôsobom.

Podobné pravidlá platia aj pre ľudí, ktorí o svojich blízkych prišli pred rokmi. Ak sa ich smútok počas Dušičiek opäť zintenzívni, neznamená to, že sa v procese vyrovnávania so stratou vrátili na začiatok.

Prijať stratu neznamená zabudnúť

Vyrovnanie sa so smrťou blízkeho človeka podľa psychologičky neznamená, že na neho prestaneme myslieť alebo že nám už nebude chýbať.

Ide skôr o postupné prispôsobovanie sa novej životnej realite. Pozostalí sa často musia naučiť fungovať v nových rodinných úlohách či prevziať povinnosti, ktoré predtým zastával zosnulý.

Tento proces je individuálny a nemožno presne určiť, ako dlho by mal trvať.

Ktorým vetám sa pri smútiacom človeku vyhnúť?

Keď niekto v našom okolí príde o blízkeho, prirodzene sa mu snažíme pomôcť. Niektoré dobre mienené slová však môžu podľa psychologičky jeho utrpenie ešte prehĺbiť.

Ide napríklad o vyjadrenia ako „aspoň sa už netrápi“ alebo „aspoň máš iné dieťa“. Hoci ich ľudia vyslovujú s úmyslom utešiť, pozostalý ich môže vnímať ako zľahčovanie svojej bolesti.

Podobne nepomáhajú ani výzvy, aby bol človek silný, prestal smútiť alebo sa konečne posunul ďalej.

„Ten smútok naozaj na to, aby mohol byť liečený, potrebuje byť videný,“ zdôrazňuje Záhorcová.

Namiesto snahy presviedčať smútiaceho, že život ide ďalej, odporúča jednoducho zostať po jeho boku. Pomôcť môže vypočutie, spoločné ticho, otázka, čo práve potrebuje, alebo úprimné vyjadrenie ľútosti.

Kedy už vyhľadať odbornú pomoc?

Podľa odborníčky neexistuje jednotná hranica, po ktorej by sa smútenie automaticky považovalo za neprimerané.

Rozhodujúca nie je iba dĺžka smútku, ale aj jeho intenzita, vývoj v čase a vplyv na každodenný život.

Bezprostredne po strate sú prirodzené problémy so spánkom, sústredením, pamäťou či bežným fungovaním. Postupne by však mal v živote človeka pribúdať aj priestor na ďalšie vzťahy, aktivity a pozitívne emócie.

Ako hovoriť o smrti s deťmi?

Smrť je prirodzenou súčasťou života a podľa Záhorcovej nie je vhodné deti pred touto témou úplne chrániť.

Spôsob komunikácie však treba prispôsobiť veku dieťaťa, jeho skúsenostiam a schopnosti porozumieť situácii.

Odborníčka odporúča hovoriť jednoducho, odpovedať na konkrétne otázky a priebežne si overovať, či dieťa vysvetleniu rozumie.

Dôležitý je aj výber slov. Namiesto výrazov „odišiel“ alebo „zaspal“ je vhodnejšie povedať priamo, že človek zomrel.

Malé dieťa si totiž môže tieto obrazné vyjadrenia vysvetliť doslovne. Môže očakávať, že sa zosnulý vráti, alebo sa dokonca začať báť zaspávania.

Mali by deti chodiť na cintorín?

Ani v tomto prípade podľa psychologičky neexistuje univerzálne pravidlo. Niektoré deti návštevu cintorína vnímajú pozitívne, iným môže byť nepríjemná.

Deti však možno prirodzene zapájať do spomienkových rituálov. Môžu napríklad zapáliť sviečku alebo priniesť kvety na hrob blízkeho človeka.

Pred návštevou cintorína je vhodné vysvetliť im, čo sa tam bude diať a prečo môžu byť niektorí ľudia smutní.

Podstatné je rešpektovať individuálne prežívanie dieťaťa a vytvoriť mu priestor na otázky aj vlastné emócie.