Urobiť kvalitnú fotografiu si vyžaduje veľké úsilie a človek musí byť dostatočne pohotový, aby zachytil jedinečný moment v sekunde a požadovanej kvalite. Snom mnohých je dostať sa na najvýznamnejšie športové podujatia, aby mohli byť v blízkosti tých najväčších hviezd. Podarí sa to však len malému percentu z tých, ktorí sa o to roky snažia.
Mladá Slovenka Dominika Körtvélyesiová začínala s malým fotoaparátom na zimnom štadióne v Banskej Bystrici a postupnými krokmi sa posúvala a dosahovala vyššie méty. V sobotu (30. 5.) bola pri oslavách PSG priamo na ploche Puškáš Arény v Budapešti, keďže prvýkrát v kariére dostala možnosť prostredníctvom objektívu zaznamenať momenty z finále Ligy majstrov. Cesta k tomuto míľniku však bola dlhá, plná mnohých prekážok.
Fotiť začala pred piatimi rokmi, no sama hovorí, že najskôr išlo skôr o hobby. Prvý fotoaparát dostala na Vianoce v roku 2020 a objavila svoju vášeň. K prvému foteniu sa dostala prakticky náhodou.
„V regionálnom médiu v Banskej Bystrici im vypadol fotograf počas covidovej sezóny, keď sa hralo bez divákov. Vtedy som išla prvýkrát fotiť hokejový zápas a odvtedy som pri tom ostala. Zlom nastal v roku 2023, keď som sa fotografovaniu začala venovať na profesionálnej báze,“ povedala na úvod pre TNLIVE.sk Dominika Körtvélyesiová.
Spomína, že svoju premiéru si v Banskej Bystrici užila, ale cítila aj veľkú mieru zodpovednosti.
„Vždy, keď idem fotiť nejaký zápas, tak som do istej miery v strese, pretože chcem doručiť kvalitný výsledok. Vtedy som bola hodená do vody, ale tešila som sa, pretože to pre mňa bola veľká šanca,“ vrátila sa k svojej prvej skúsenosti.
Odvtedy však získala mnoho ďalších skúseností a posunula sa. V priebehu rokov získala niekoľko ocenení, no prvé zábery neboli také, aké pravidelne robí dnes: „Keď sa na to spätne pozerám, tak si hovorím, že teraz by som už s takými fotkami rozhodne nebola spokojná.“
Medzi malú skupinku fotografov na najprestížnejšie športové podujatia sa dostala vďaka svojej usilovnosti a túžbe zdokonaľovať sa.
„Akreditácie som si vybavovala tak, že som sa chodila pýtať, či by ma mohli akreditovať na nejaký zápas. Nezačínala som ako fotograf na voľnej nohe. Mala som kartičku zo Slovenského syndikátu novinárov a vždy som sa to snažila riešiť oficiálnou cestou. Samozrejme, veľakrát sa mi stalo, že som dostala zamietavú odpoveď, čo sa stane pri nejakých podujatiach aj teraz,“ pokračuje Dominika.
V čase, keď na Slovensku aj vo svete mnohí bojovali s covidom, nebol o akreditácie až taký záujem ako počas klasickej sezóny, čo Banskobystričanka využila na to, aby sa dostala viac do povedomia.
„Mala som aj šťastie, pretože veľa fotografov nechodilo na zápasy, boli tam len tí, ktorí to dostali pridelené. To mi otvorilo dvere, pretože nebol až taký záujem o mediálne pokrytie ako teraz. Mám pocit, že fotografov je dnes omnoho viac, ako keď som začínala,“ našla pozitívum v náročných časoch.
Po tom, čo sa presťahovala do Bratislavy, sa jej otvorili ďalšie možnosti na fotenie, ktoré sama aktívne vyhľadávala.
„V redakcii, kde som robila, som chodila na rôzne podujatia a bola som akýmsi záskokom, keď napríklad nemohol ísť fotiť nikto iný. Dostala som mnoho príležitostí, za čo som veľmi vďačná,“ pochvaľuje si.
V súčasnosti spolupracuje s francúzskou agentúrou, ktorej zástupcovia sa jej ozvali cez sociálnu sieť pred jedným zo zápasov futbalistov Slovana Bratislava v Konferenčnej lige.
„Dohodli sme sa na spolupráci a odvtedy sme ostali v pravidelnom kontakte. Väčšinou pre nich fotím futbalové zápasy, ale občas som bola aj na hokeji. Niekedy, keď niekam idem, tak sa im ozvem, či by to pre nich bolo zaujímavé. Tým, že to nie je moja primárna práca, nemala som príliš dôvod ani čas oslovovať iné agentúry. Vďaka tomu, že futbal sa hrá väčšinou večer, tak po práci vezmem fotoaparát a idem na zápas,“ priblížila Dominika svoje fungovanie.
Pri každom fotení pociťuje mieru zodpovednosti, no premiéra na finále Ligy majstrov bola ešte náročnejšia.
„Snažila som sa nepripúšťať si na seba prílišný tlak, pretože na niektorých podujatiach na mňa doľahne vyššia miera stresu. Nebolo to také ako, keď idem fotiť zápas Slovana. Tam si to už viac-menej užívam,“ priznáva.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Je samozrejmé, že na najprestížnejšie športové podujatia sa nedá dostať len tak a každý novinár musí byť akreditovaný. Získať toto privilégium však nie je vôbec jednoduché a vyžaduje si to zdĺhavý proces.
„Musíš splniť mnoho podmienok. Musíš byť pod nejakou agentúrou a preukázať sa potvrdením o spolupráci. Napríklad finále Ligy majstrov alebo futbalové EURO do 21 rokov je pod hlavičkou UEFA. To potvrdenie je potrebné preto, aby sa tam neakreditoval hocikto. Kompetentní si to pred udelením akreditácie dôkladne overujú,“ hovorí talentovaná fotografka.
Žiadosť, registrácia ani potvrdenie od uznanej agentúry však automaticky nezaručuje, že akreditáciu dostane. O udalosti, akým je napríklad finálový zápas Ligy majstrov je obrovský záujem a počet akreditácií je obmedzený.
„Tento rok bol o finále Ligy majstrov taký záujem, že napriek tomu, že už som mala konto na UEFA vytvorené, tak v prvom akreditačnom kole ma zamietli. Dostala som sa na „čakaciu listinu“ a do poslednej chvíle som nevedela, či tú akreditáciu dostanem. Dozvedela som sa to až týždeň pred samotným finále,“ opísala proces udeľovania akreditácie do Budapešti.
Vo finále nastúpil Arsenal proti parížskemu veľkoklubu, čo mladej Slovenke výrazne pomohlo, keďže spolupracuje práve s francúzskou agentúrou.
Akreditáciu si vyzdvihla v deň zápasu priamo na štadióne v presne určenom čase. Samotné preberanie vstupnej kartičky však nešlo úplne hladko.
„Zistilo sa, že v systéme mám uvedený chybný dátum narodenia a musela som hodinu čakať, či mi tú akreditáciu nakoniec dajú alebo nie. S ľuďmi okolo som sa uisťovala, či sa tam dostanem. Mala som tam rok narodenia 1970 a robili si zo mňa srandu, že na svoj vek vyzerám dobre, ale našťastie sa to vyriešilo a dostala som sa dnu,“ podelila sa o ďalšiu zaujímavosť.
Na sobotnom finále bolo v aréne dokopy až 168 fotografov a každý chcel získať čo najvýhodnejšiu pozíciu. V tomto prípade platí, kto skôr príde, ten skôr berie.
„Už dopredu sme si prostredníctvom online formulára vyberali miesto, kde chceme byť. Na základe dôležitosti našej agentúry nás zaradili do kategórií. Ja som bola v druhej skupine, čo je super a zadávala som to medzi prvými. Vďaka tomu som dostala luxusné miesto kúsok od bránky,“ hovorí a dodáva, že si vybrala svoje šťastné číslo 13.
V momente, keď sa už všetko chystalo na veľký začiatok, zistila, že kábel na pripojenie internetu nefunguje.
„Nemala som čas to tam riešiť, pretože by to pre mňa boli stratené minúty. Mala som šťastie, že vedľa mňa bol anglický fotograf, ktorý mi požičal jeho kábel, keď on akurát neposielal fotky,“ hovorí s vďačnosťou.
Dominika bola na strane pod fanúšikmi Arsenalu, no napriek tomu, že mala výbornú pozíciu, musela riešiť aj nečakanú komplikáciu pri ceremoniáli odovzdávania trofeje.
„Boli tam pre nás len tri malé pódiá. Neviem, či je to len moja smola, ale všetci fotografi boli veľmi vysokí, takže som cez nich nevidela. Celú ceremóniu som nafotila tak, že som stála na špičkách, fotoaparát som mala zdvihnutý nahor a pozerala som sa iba do vyklopeného displeja, či mám dobré zaostrenie a nastavenie fotoaparátu. Ja sama som ten ceremoniál na vlastné oči skoro vôbec nevidela,“ priblížila moment, ktorý na televíznych obrazovkách sledoval celý svet.
Práve počas majstrovských osláv sa dostala priamo na plochu do blízkosti tých najväčších hviezd súčasného futbalu.
„Som fanúšik West Hamu, kde v minulosti hrával súčasný hráč Arsenalu Declan Rice. Už keď som ho videla na rozcvičke, mala som pocit, že to nie je reálne. Neskôr stál odo mňa asi päť metrov Bukayo Saka. V tom momente som si úplne neuvedomovala, kam som sa vlastne dostala. Bol to pre mňa obrovský moment,“ hovorí s nadšením.
Silné emócie vo svojom vnútri prežívala aj počas úvodnej šou skupiny The Killers.
„Na ich koncerte v Bratislave som nebola, takže počuť ich naživo pred finále Ligy majstrov bolo úžasné. Aj po ceste domov som ešte dlho spracúvala to, kam som sa dostala,“ pokračovala.
Celý deň mal jasný harmonogram toho, čo sa kedy bude diať. „Keď som prvýkrát vošla na štadión, išla som popod sektor fanúšikov PSG. Bol tam obrovský hukot, vlajky... Bol to asi najväčší štadión, na ktorom som bola ako fotograf. Hneď som začala vnímať tú skvelú atmosféru, ktorá tam bola,“ popísala svoje prvotné pocity.
Počas samotného zápasu však nemá príliš čas registrovať okolie a sústredí sa na prácu.
„Občas som si dala minútovú pauzu a vnímala som atmosféru, ale väčšinu času som len fotila a posielala fotky, keďže ich dodávam agentúre priamo v čase, keď sa to deje,“ odhalila ďalšiu stránku svojej práce.
Nie všetko sa dá stihnúť takpovediac za pochodu a istú časť materiálov musí doposielať dodatočne. Práca sa pre ňu odfotením momentu nekončí.
„Väčšinu fotiek si dokážem označiť a vytriediť priamo vo fotoaparáte, ale hlavne, keď fotím nejaké majstrovské oslavy a trvá to dlhšie, robím finálnu selekciu a úpravu až v počítači. Veľa ľudí nevie, že ku každej fotke musíme dávať aj popisky, kde napíšeme, kto je na fotke, na akom je to štadióne a podobne. Po tomto finále som doposielala veci ešte vyše hodinu, aby som doriešila všetko potrebné,“ povedala.
Už o pár dní zažije ďalšiu premiéru v pozícii fotografky, keď pôjde dokumentovať turnaj Oktagonu.
„Teším sa na to, pretože som fanúšikom. Aj keby som tam nešla pracovne, asi by som tam bola. Vidieť to celé prostredníctvom hľadáčika fotoaparátu je úplne o niečom inom. Čo bude ďalej, to uvidíme. Nechcem predbiehať, ale ak to vyjde, budú to celkom veľké veci, ktoré ma posunú znovu dopredu,“ uzavrela Dominika Körtvélyesiová.
Pozrite si zostrih finále Ligy majstrov medzi PSG a Arsenalom.
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
