Vojna ich rozdelila na dlhé roky. Manželia sa konečne dočkali vytúženého objatia

V autobusoch sa vezú obyvatelia mesta, ktorí žili celé mesiace bez vody, elektriny, kúrenia a od jari aj bez zásob potravín. Pred pár dňami sa ich podarilo konečne dostať do bezpečia. Medzi pasažiermi je aj 68-ročný Serhij.

„Som veľmi rád, že sa nám dostalo takého privítania. A že nás dostali zo zóny smrti,“ hovorí Serhij Ryndov.

Radosť sa ale mieša so smútkom. Serhij si uvedomuje, že v Oleškách, kde po útokoch oboch armád nezostal kameň na kameni, sa žiť ďalej nedalo. No zároveň je to miesto, kde strávil celý svoj život.

„Keď si spomeniem na ten pocit, že musím všetko nechať za sebou, puká mi srdce. Všetko sa obrátilo naruby. Je to nesmierne ťažké. Ako sa to dá pochopiť? Domov, rodina, cintorín. Ako to človek všetko môže nechať tak?“ pýta sa. 

Manželka tohto muža už ani nedúfala, že sa s ním raz opäť stretne. Po začiatku ruskej invázie ušla za synom do Veľkej Británie. Serhij zostal strážiť dom.

Život medzi mínami a bez zásob jedla

Aj keď neskôr chcel z mesta ujsť, už sa nedalo - cesty okolo boli zamínované a oblasťou lietali drony a rakety.

Až keď ho spolu s ostatnými obyvateľmi z Olešiek úspešne evakuovali, Larysa naňho už čakala v Kyjeve. Spoločného objatia sa napokon dočkali po štyri a pol rokoch odlúčenia.

Serhij priznáva, že potrvá ešte dlho, kým z hlavy dostane všetku tú hrôzu, čo zažil. Opisoval, ako mu došli zásoby jedla a chcel si pripraviť placky z posledných zvyškov múky, no boli v nej červy. Aj to, ako ho suseda požiadala, aby ju v prípade smrti pochoval na jej vlastnom dvore.

„Podľa mňa chceli ruské jednotky zamínovať všetko, aby mali celé územie pod kontrolou. V Oleškách zahynulo veľa ľudí. Niekto si išiel len natrhať mirabelky a vyhodilo ho do vzduchu. Iný chcel nazbierať huby alebo orechy a stúpil na mínu,“ spomína si Serhij.

Larysa chce, aby s ňou Serhij čo najskôr odišiel do Británie za synom a vnúčatami. Za vojnou a utrpením chcú obaja urobiť hrubú čiaru.