Diagnostika autizmu sa za posledné desaťročia výrazne posunula a zachytáva aj menej nápadné prejavy, ktoré v minulosti ostávali nepovšimnuté. Časť ľudí preto mohla pred rokmi zostať bez diagnózy alebo im bola stanovená iná. Psychologička Barbora Hreusová v rozhovore vysvetľuje, prečo pribúda diagnostikovaných prípadov či ako sa poruchy autistického spektra môžu prejavovať v dospelosti.
Keď pred rokmi začala Barbora Hreusová pracovať s autistickými deťmi v súkromnej základnej škole v Bánovej, najprv ako asistentka a neskôr ako psychologička, možnosti diagnostiky a odbornej pomoci boli výrazne obmedzenejšie. Informácií bolo málo, deti boli označované za problémové, nezvládnuteľné alebo sa ich ťažkosti pripisovali poruchám pozornosti.
Už vtedy vedela, že spoločnosť potrebuje zmenu. S riaditeľkou školy a kolegyňami založili poradňu, kde poskytovali diagnostiku aj terapie autistickým deťom.
Postupne sa však ukazovalo, že podobná odborná pomoc chýba nielen deťom, ale aj dospelým. Psychologička a terapeutka Hreusová preto neskôr založila vlastné pracovisko v Žiline, kde sa dnes spolu s kolegami venujú diagnostike a pomoci ľuďom na autistickom spektre.
Povedomie i diagnostika sa za desaťročia výrazne zmenili. Dnes už hovoríme o poruchách autistického spektra (PAS) a podľa najnovších kritérií sa pod túto diagnózu zaraďujú aj menej nápadné prejavy, ktoré sa v minulosti s autizmom nemuseli spájať alebo boli pripisované iným diagnózam. Ako uvádzajú dáta Inštitútu zdravotných analýz (IZA), hoci sa symptómy objavujú už v ranom detstve, mnohí dnešní dospelí sa preto k diagnostike v mladšom veku vôbec nemuseli dostať. Časť dospelej populácie tak môže zostať dodnes nediagnostikovaná.
V rozhovore so psychologičkou Barborou Hreusovou sa dozviete:
Prečítajte si tiež:
S ľuďmi na autistickom spektre pracujete takmer dvadsať rokov. Začínali ste s deťmi na základnej škole, neskôr ste si založili vlastnú ambulanciu, ktorá funguje už osem rokov. Ako sa za ten čas zmenila diagnostika PAS?
Keď som začínala pracovať v špeciálnej škole, pomoci pre ľudí s PAS bolo veľmi málo. Rovnako bolo menej dostupných diagnostických metód. Deti boli univerzálne hodnotené ako problémové, s poruchami pozornosti, nezvládnuteľné a podobne. Dnes je diferenciácia rôznych porúch presnejšia a v predškolských zariadeniach vedia oveľa skôr spozorovať takýto stav dieťaťa. Máme viac poradenských centier a psychológov, ktorí sa na túto oblasť špecializujú.
Ako sa za tie roky zmenilo povedomie o PAS? V spoločnosti, medzi zdravotníkmi, prípadne na školách.
Keď sa v minulosti povedalo slovo autizmus, všetci sa toho zľakli a v prípade detí ich automaticky chceli poslať do špeciálnej školy. Pýtali sa, ako je možné, že ich dieťa je autista, veď predsa udržiava očný kontakt, nie je samotárske, vedia sa s ním normálne rozprávať. Dnes už viacej ľudí vie, že symptómy sú naozaj veľmi rôzne. Áno, niekto sa skutočne môže od spoločnosti izolovať, môže mať problémy s očným kontaktom, ale vôbec to tak nemusí byť. Človek na autistickom spektre môže úplne bežne fungovať. V minulosti bolo viacero podobných mýtov. Za najväčší považujem ten, ktorý dokonca dodnes používajú niektorí lekári, že ľudia s PAS sú samotári. Nie vždy to tak je. Z mojich skúseností môžem povedať, že títo ľudia si často nevyberajú samotu. Nechcú byť sami, no deficit sociálnych zručností ich vytláča na okraj kolektívu či spoločnosti. A veľmi tým trpia. Sú to výnimoční ľudia, často veľmi múdri. Len sú možno sociálne menej zruční.
Staršia medzinárodná klasifikácia chorôb rozlišovala viacero samostatných diagnóz vrátane Aspergerovho syndrómu či detského autizmu, zatiaľ čo novšia ich zjednocuje pod PAS. Čo táto zmena znamená pre samotnú diagnostiku a pre ľudí, ktorí už diagnózu majú?
Autistické poruchy sa rozdeľovali do viacerých kategórií, napríklad do detského autizmu, atypického autizmu či Aspergerovho syndrómu. Podľa novšej klasifikácie sa však terminológia zmenila a všetko spadá pod PAS. Pri každom pacientovi individuálne špecifikujeme prítomnosť a intenzitu jednotlivých symptómov. Je to nápomocné najmä preto, že pacientov neškatuľkujeme a vieme konkretizovať, aké majú ťažkosti. Predtým sa často stávalo, že keď sme dieťaťu stanovili napríklad diagnózu detského autizmu, hoci bolo vysokofunkčné, volali nám vystrašené pani učiteľky, že nevedia, ako s autistickým dieťaťom pracovať, a či by nebolo vhodnejšie preradiť ho do špeciálnej školy. Pritom takéto dieťa nemusí mať výrazné príznaky a školské prostredie môže zvládať veľmi dobre. Dnes namiesto párslovnej diagnózy rozpíšeme symptómy a detailnejšie popíšeme stav pacientov, čo im určite uľahčuje fungovanie v spoločnosti. Deti zase nemajú v takej miere zatvorené dvere vo vzdelávacom procese iba na základe diagnózy. Treba však dodať, že stanovenie diagnózy – či a akým spôsobom sa popíše, je vždy individuálne v závislosti od samotného zariadenia. Napríklad u nás napíšeme, že ide o Aspergerov syndróm podľa staršej klasifikácie, ale celkový stav popíšeme. Na konci dňa však skutočne ide o tie symptómy, nie o terminologické slovičkárenie.
Údaje IZA z roku 2025 uvádzajú, že na Slovensku funguje približne 30 pracovísk zaoberajúcich sa PAS, pričom v Žilinskom kraji sú tri. Pociťujete na vašom pracovisku vysoký záujem o diagnostiku?
Tri diagnostické centrá sú na pomery slovenského štandardu luxusom. Je to dosť pre Žilinu, ale málo pre Slovensko. Sú regióny, kde je dostupných minimum pracovísk, ľudia preto musia za diagnostikou cestovať cez celú krajinu. Čiže napriek tomu, že na našom pracovisku pôsobí desať zamestnancov, sme preťažení. Je september, do decembra už nemáme voľné termíny. V prípade, že sa vyskytne urgentný stav, snažím sa robiť aj nadštandardné termíny, napríklad v sobotu. Čiže v prípade pracovísk, kde je napríklad iba jeden odborník, sa čaká pokojne aj dva roky.
Prečítajte si tiež:
Výskyt PAS sa na Slovensku systematicky nemonitoruje, no napríklad štatistiky zdravotných poisťovní ukazujú, že ľudí na spektre pribúda. Ako si to vysvetľujete?
Počet diagnostík skutočne narastá. No treba dodať, že autizmu bolo veľa aj v minulosti, ale jeho zachytenie nebolo adekvátne. Ľudia nevyhľadali pomoc, žili v ústraní a svoje ťažkosti ignorovali. Ak sa nerozprávame zrovna o ťažších prípadoch, tak nemali komplikácie, ktoré by boli viditeľné navonok. Povedomie o autizme bolo slabé, takže často ani netušili, že môžu mať nejakú diagnózu. Zároveň návšteva psychiatra bola pomerne tabuizovaná. Dnes je, našťastie, táto téma oveľa viac otvorená a pomoc je viac dostupná. Zároveň nám okrem povedomia o autizme narastá aj počet psychológov, ktorí sa na túto oblasť špecializujú. A je pochopiteľné, že keď je dostupnejšia pomoc, počet diagnóz bude stúpať. Za našu ambulanciu môžem povedať, že od roku 2020 sa k nám objednalo približne 2700 detských pacientov a zhruba 1000 dospelých. Sú to však vyšetrení pacienti, nedošlo vo všetkých prípadoch k stanoveniu diagnózy.
V minulosti niektoré prejavy PAS ostávali nepovšimnuté, a preto dnes žije množstvo dospelých bez stanovenej diagnózy, prípadne s inou diagnózou. Stretávate sa vo svojej praxi s takýmito ľuďmi?
Pracovala som aj na akútnej psychiatrii, kde som často videla veľmi zanedbané stavy. Nebola zvolená správna diagnóza a nastavená medikácia. Stretla som sa tam napríklad s pacientmi, ktorým v minulosti diagnostikovali schizofréniu. Pri nahliadnutí do anamnézy som zistila, že stav pacienta nikdy nespĺňal kritériá samotnej schizofrénie, no lekári zrejme nevedeli, ako jeho stav uzatvoriť. Raz k nám prišiel na diagnostiku pán, bol veľmi múdry, mal tretí stupeň vysokoškolského vzdelania, niekoľko záujmov, robil orientačný beh, veľmi sa vyznal do vlakovej dopravy. Pracoval ako učiteľ, no v sociálnych vzťahoch bol veľmi rigidný. Celý život bol liečený na schizofréniu. Keď mu jeho deficity v sociálnych zručnostiach začali zasahovať do manželstva, jeho žena si začala uvedomovať, že môže mať inú diagnózu. Keď k nám prišiel, priznal sa, že mal užívať ťažké lieky, no už dva roky ich nebral. Relaps pri schizofrénii by bol výrazný, no jemu sa stav nijako nezhoršoval. Po diagnostike sme mu stanovili vysokofunkčný autizmus. Výrazne sa mu odvtedy zvýšila kvalita života, dodnes sa s ním stretávam. Myslím si, že pre nedostatočné povedomie mohlo v minulosti dochádzať k tomu, že pacientom namiesto PAS stanovili inú diagnózu.
Príčiny vzniku PAS stále nie sú úplne objasnené. Výskum však poukazuje na význam genetických faktorov a skúma aj možné pôsobenie niektorých environmentálnych vplyvov. Čo dnes môžeme na základe vedeckých poznatkov povedať o vzniku PAS a pri ktorých tvrdeniach by sme mali byť naopak stále veľmi opatrní?
Zo štatistických údajov vieme povedať, že sú dokázateľné faktory v rámci biomechanických ukazovateľov ľudského tela. Napríklad pri deťoch s PAS je prítomná vyššia hladina adrenalínu, u ich matiek je to zase vyššia hladina testosterónu. To sú fyziologické ukazovatele, ktoré hovoria o možných predispozičných faktoroch. Vo svojej praxi si všímam aj civilizačné faktory, ako napríklad vyšší vek matky.
Prečítajte si tiež:
Ktoré menej nápadné prejavy u dospelého človeka môžu naznačovať, že sa nachádza na autistickom spektre?
Symptómy môžu byť rôzne a rovnako tak majú rôznu intenzitu. No často si aj sami pacienti uvedomujú, že sú napríklad menej sociálne zruční, nevedia sa dobre začleniť. Stáva sa napríklad, že takíto ľudia mávajú problémy v partnerských vzťahoch, pretože nevedia byť natoľko empatickí, nevedia partnerovi či partnerke zalichotiť. Nejde o to, že by to tak nechceli, jednoducho to nevedia. Títo ľudia majú tiež často špecifické záľuby, ktorým sa dokážu venovať od rána do večera, pričom sa zabudnú najesť, umyť sa či vyzdvihnúť dieťa zo škôlky. Môžu tam byť prítomné aj motorické stereotypy.
Ak má niekto pocit, že sa u neho takéto prejavy vyskytujú a chce podstúpiť diagnostiku, aké má možnosti?
Môže o svojich ťažkostiach povedať aj obvodnému lekárovi či psychológovi, prípadne vyhľadať rovno psychiatra. Prvým krokom však môže byť aj zdôverenie sa blízkej osobe, pri ktorej sa cíti bezpečne. Nebáť sa zdôveriť a najmä sa nenechať odbiť. Ak bude mať pocit, že mu lekár neporozumel alebo ho nedostatočne vypočul, mal by hľadať pomoc ďalej. K nám napríklad nemusia pacienti ani telefonovať, keďže s tým zvyknú mávať problémy. Stačí napísať mail.
Do akej miery je na Slovensku dostupná následná starostlivosť pre dospelých s PAS?
Pacient má možnosť vyhľadať individuálnu psychoterapiu. Otázne však je, či ju poskytuje psychológ alebo psychoterapeut v rámci zdravotnej starostlivosti hradenej z verejného zdravotného poistenia a či má zmluvu s konkrétnou zdravotnou poisťovňou. V opačnom prípade si pacienti terapiu často hradia sami. Tí, žiaľ, nie vždy majú dostatok financií. Povedala by som, že psychológov je dosť, sú ochotní pracovať a často sú aj veľmi znalí a šikovní, no ich služby môžu byť pre mnohých pacientov finančne náročné. Pochopiteľne, nemôžeme pracovať zadarmo. Na zváženie teda zostáva, do akej miery je pomoc a starostlivosť o ľudí s PAS systémovo podporovaná štátom.
Ako môžu správne nastavená podpora a včasná diagnostika ovplyvniť kvalitu života dospelého človeka?
Boli prípady, keď som sa stretla s dospelými autistickými pacientmi, ktorí mali nesprávne stanovenú diagnózu, a teda aj medikáciu. V takomto prípade môžu prísť sekundárne ťažkosti, napríklad úzkosti alebo depresie. Niektorí pacienti nám po diagnostike hovoria, že sme im zachránili život, pretože už svoje stavy nezvládali natoľko, že by sa mohli uchýliť k hraničným riešeniam. Teší ma, keď sa k nám na sedenia opakovane vracia pacient a vidím, že sa jeho stav lepší. A myslím si, že to je v našej práci tou najlepšou výplatou. Čiže pri včasnej pomoci sa kvalita života skutočne zlepší. Ak by sa aj výrazne nezmenilo správanie pacienta, zmení sa aspoň pocit spokojnosti, pretože už rozumie tomu, čo sa s ním deje.
Čo by podľa vás mohlo pomôcť zlepšiť starostlivosť o ľudí na autistickom spektre?
Chcela by som povzbudiť kolegov, aby sa nebáli s týmito ľuďmi pracovať a pýtať sa, radiť sa medzi sebou. Sú to ľudia, ktorí potrebujú našu pomoc. Ak majú odborníci nejaké komplikácie alebo otázky, pokojne sa nám môžu ozvať a poradiť sa. Je veľmi dôležité, aby sme si medzi sebou odovzdávali informácie a profesijne v tejto oblasti rástli. Bola by som veľmi rada, keby sa viac rozvíjala spolupráca medzi odborníkmi a zabezpečila sa kontinuita poskytovanej pomoci pacientom. V konečnom dôsledku totiž nejde o naše ego, ale o pomoc pacientovi.
Rodičia autistických detí zažívajú u lekárov náročné chvíle. Odborníci vysvetľujú, ako k takýmto pacientom pristupovať, aby sa nechali vyšetriť bez zbytočného stresu. Viac v archívnej reportáži:
Práve sa číta
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
NAJČÍTANEJŠIE ČLÁNKY
