Myslíte si, že vaše dieťa len neposlúcha? Za jeho správaním sa môže skrývať niečo úplne iné

Plač, hnev, krik či vzdor sú bežnou súčasťou detstva. Deti však ešte nedokážu svoje emócie vždy rozpoznať a primerane vyjadriť. Podľa psychologičky Jany Janičovej im v tom môžu pomôcť najmä rodičia – tým, že ich budú počúvať, pomenúvať s nimi pocity a sami pôjdu príkladom.

Schopnosť rozpoznávať, pomenovávať a postupne regulovať emócie sa označuje ako emocionálna gramotnosť. Jej základy vznikajú v detstve, rozvíjať ju však môžeme počas celého života. „Tak ako sa učíme v detstve čítať, písať a počítať, mali by sme venovať pozornosť aj tomu, aby sme vedeli kultivovane zvládať a regulovať naše emocionálne reakcie,“ vysvetlila psychologička.

Deti môžu navonok pôsobiť emotívnejšie než dospelí. Nemusí to však znamenať, že svoje pocity prežívajú intenzívnejšie. Rozdiel je aj v schopnosti kontrolovať reakcie. Oblasti mozgu zodpovedné za reguláciu správania sa totiž v detstve ešte vyvíjajú.

Za hnevom sa môže skrývať strach

Rodičia podľa odborníčky nemusia hľadať špeciálne metódy ani si vyhradiť osobitný čas na rozhovory o emóciách. Stačí ich prirodzene začleniť do každodenných situácií. Dôležité je pritom dieťa neodsudzovať za to, čo prežíva. Ak rodič jeho plač alebo hnev zľahčuje či ho za ne karhá, môže v ňom vyvolať pocit, že jeho emócie nie sú prijateľné.

Zároveň je potrebné, aby dospelý dokázal regulovať aj vlastné reakcie. Ak dieťa prežíva emocionálny výbuch a rodič odpovie ešte väčším hnevom, situáciu tým nemusí upokojiť. „Je veľmi užitočné najprv zregulovať seba a potom vstúpiť do interakcie s dieťaťom,“ zdôraznila Janičová.

Psychologička odporúča vnímať emócie ako signál, ktorý môže upozorňovať na nenaplnenú potrebu. Ak napríklad dieťa ráno odmieta ísť do škôlky, hnevá sa a nechce sa obliekať, nemusí ísť iba o neposlušnosť.

Za jeho správaním sa môže skrývať strach, neistota, separačná úzkosť alebo pocit straty bezpečia. Úlohou rodiča je pokúsiť sa pochopiť, čo dieťa prežíva a čo v danej chvíli potrebuje.

Emócie sa učia aj pozorovaním dospelých

Deti si osvojujú správanie najmä napodobňovaním. Preto je dôležité, aby rodičia dokázali hovoriť aj o vlastných pocitoch a ukázali, ako sa s nimi dá pracovať.

To neznamená, že dospelý musí byť vždy pokojný a bezchybný. Podstatné je vytvárať bezpečné prostredie, v ktorom sa o emóciách dá otvorene hovoriť a v ktorom dieťa nie je za svoje prežívanie zahanbované.

Rozvíjanie emocionálnej gramotnosti je podľa psychologičky postupný proces, ktorý si vyžaduje trpezlivosť a láskavý prístup. Dobrou správou však je, že schopnosť lepšie rozumieť vlastným pocitom sa dá naučiť – a rodičia v tom môžu byť pre svoje deti najdôležitejšími sprievodcami.