Tancovali až do úplného vyčerpania: Bizarnú epidémiu, ktorá sa skončila smrťou desiatok ľudí, spustila jedna žena

V lete roku 1518 zachvátila ulice Štrasburgu podivná a smrteľná pohroma – stovky miestnych obyvateľov začali nekontrolovateľne tancovať a nedokázali prestať.

Všetko sa to začalo 14. júla, keď žena známa ako Frau Troffea vyšla pred svoj dom a pustila sa do tanca. Tancovala celé dni a o niekoľko dní sa k nej pridali desiatky ďalších ľudí. Do jedného mesiaca tancovalo v uliciach takmer 400 osôb. Mnohí z nich sa pohybovali celé dni či týždne, kým neodpadli od úplného vyčerpania, dehydratácie alebo zlyhania srdca.

O päť storočí neskôr zostáva „tanečný mor“ z roku 1518 jednou z najväčších historických záhad. Zatiaľ čo vtedajšie úrady verili, že ide o trest od svätého Víta, moderná veda a historici najčastejšie hovoria o masovej psychogénnej chorobe vyvolanej extrémnym stresom, biedou a hladomorom.

Radnica sa obrátila na lekárov, ktorí stanovili diagnózu – tanečníci trpia „prehriatou krvou“ v mozgu. Podľa vtedy uznávanej teórie išlo o dôsledok nerovnováhy telesných tekutín, konkrétne prebytku horúcej krvi. Odporúčania lekárov znejú dnes rovnako bizarne ako ich diagnóza: ľudia sa mali doslova „vytancovať“.

Desiatky ľudí zomreli od vyčerpania

Vedenie mesta usúdilo, že najlepším riešením bude nechať tanečníkov tancovať, a tak vyprázdnili vonkajší trh s obilím, postavili pódium a najali hudobníkov. Verili, že tanec môže ľuďom pomôcť očistiť telo od fyzických nečistôt, a považovali ho za formu pokánia.

Dobové kroniky, napríklad zápisky norimberského obchodníka Lukasa Rema, opisujú takmer apokalyptický obraz. Ľudia tancovali, až kým neodpadli od vyčerpania, mnohí s prázdnym pohľadom a penou pri ústach. Bolo horúce leto a tanečníci boli vystavení priamemu slnečnému žiareniu. Veľa nejedli ani nepili a neodpočívali.

Podľa Rema v najhorších dňoch epidémie umieralo až 15 ľudí denne – na infarkty, mŕtvice alebo úplné vyčerpanie. Vedenie mesta to prinútilo radikálne prehodnotiť svoj pôvodný úmysel.

V snahe zastaviť tanečné šialenstvo nechali zostávajúcich tanečníkov odviezť do Grotte Saint-Vite neďaleko Saverne – do malej skalnej jaskyne, ktorá už vtedy slúžila ako kaplnka s kamenným oltárom zasväteným svätému Vítovi. Tento sicílsky mučeník zo 4. storočia bol totiž patrónom tanečníkov. Zároveň však prevládala viera, že hriešnikom dokáže ako trest zoslať práve nekontrolovateľný tanec.

Ako plynuli dni a týždne, tanečníci prekonali svoju choreomániu a vrátili sa k normálnemu životu – traumatizovaní a unavení, ale inak v poriadku.

in 1518, people in strasbourg reportedly started dancing in the streets and couldn't seem to stop. some kept dancing for days. the event became known as the dancing plague. historians still debate what caused it. mass psychological distress is one explanation, but the exact reason remains uncertain. imagine trying to explain to the authorities that the problem is an entire town dancing uncontrollably.

— Soon (@queweqm) October 10, 2026

Objavilo sa množstvo teórií

Tanečná epidémia z roku 1518 nebola jediným prípadom tohto druhu. V západnej Európe došlo medzi koncom 14. storočia a polovicou 16. storočia k mnohým ďalším prípadom nekontrolovateľného tanca. Podľa Johna Wallera, profesora histórie medicíny na Michigan State University, ktorý o tejto udalosti napísal knihu, nie je náhoda, že mnohé z nich sa sústredili pozdĺž rieky Rýn a jej prítokov.

„Rieky sú, samozrejme, veľmi vhodné na prepravu tovaru, ale sú tiež veľmi vhodné na šírenie myšlienok. Od prameňov vo Švajčiarsku až po miesto, kde sa Rýn vlieva do Severného mora, sa šírila viera v svätca, ktorý preklína tancom,“ vysvetlil Waller pre časopis Popular Science.

V súvislosti s možnými príčinami tanečnej epidémie z roku 1518 a ďalšími podobnými prípadmi sa objavilo množstvo teórií. Jedna hovorí, že tanečníci ochoreli v dôsledku námelovej plesne, ktorá môže kontaminovať obilie. Iná teória tvrdí, že postihnutých uhryzli jedovaté pavúky. Ako možné vysvetlenia sa uvádzajú aj démonické posadnutie, epilepsia, týfus a encefalitída – zápal mozgu spôsobený infekciou alebo autoimunitnou reakciou.

Keď Waller spočiatku začal skúmať tanečnú epidémiu z roku 1518, išlo o taký „bizarný jav“, že mal o jeho pravosti vážne pochyby. Keď sa však do toho ponoril hlbšie – a čo je dôležitejšie, začal chápať kontext, v ktorom táto udalosť vznikla – začalo to dávať čoraz väčší zmysel.

Psychogénna choroba

Po zvážení všetkých dôkazov sa však Waller domnieva, že existuje len jedno vysvetlenie, ktoré skutočne dáva zmysel. Predpokladá, že štrasburskí tanečníci boli všetci obeťami masovej hystérie, známej aj ako masové psychogénne ochorenie, vyvolaného intenzívnym psychickým utrpením.

Séria slabých úrod viedla k rozsiahlemu hladomoru, ktorý postihol najmä najchudobnejšie vrstvy obyvateľstva. V uliciach sa šírila lepra, mor a syfilis. Hygienické podmienky boli katastrofálne – ulice boli plné ľudských aj zvieracích výkalov a odpadkov a rieka, hlavný zdroj pitnej vody, slúžila zároveň ako kanalizácia.

Sociálne napätie v meste narastalo a priepasť medzi bohatou cirkevnou a svetskou elitou a zúboženým obyvateľstvom sa stále prehlbovala.
To všetko si vyberalo svoju daň na psychike ľudí. Boli hladní, úzkostliví, smutní, vystrašení a obávali sa, že ich Boh opustil.

V tomto prostredí plnom strachu a beznádeje sa stala spúšťačom viera v kliatbu svätého Víta. Ľudia, ktorí verili, že sú prekliati, upadali do stavu tranzu a ich telá nevedome „napodobňovali“ očakávané príznaky – nekontrolovateľný tanec.

Tento jav, šírený vizuálnym kontaktom a sugesciou, sa rýchlo rozšíril v komunite. Neurovedci dnes tento fenomén vysvetľujú funkciou „zrkadlových neurónov“, ktoré v mozgu aktivujú pri pozorovaní činnosti tie isté oblasti, ako keď ju človek vykonáva sám.

Podobné prípady z nedávnej minulosti

Waller uvádza niekoľko súčasných príkladov masových psychogénnych ochorení, ktoré síce nezahŕňajú tanec, ale podľa neho majú podobný charakter. Napríklad v roku 1956 postihli viac ako 300 študentov v anglickom Blackburne záhadné mdloby a v roku 1962 stovky ľudí vo východnej Afrike podľahli striedavým záchvatom smiechu a plaču.

V roku 2007 postihla študentov katolíckej internátnej školy neďaleko Mexika City záhadná choroba, ktorá im sťažovala chôdzu. O rok neskôr postihli 20 študentiek v Tanzánii hromadné mdloby počas záverečných celoštátnych skúšok.

„Pripomína nám to, že psychická úzkosť sa neprejavuje vo vákuu. Kultúra, presvedčenia a okolnosti okolo nás môžu formovať to, ako sa prejavuje náš vnútorný nepokoj – a v niektorých prípadoch aj to, ako sa šíri z jednej osoby na druhú.

A hoci k tanečnej epidémii z roku 1518 došlo pred viac ako 500 rokmi, Waller tvrdí, že sa z nej stále môžeme veľa naučiť. Pre neho je najdôležitejším ponaučením „spôsob, akým môže byť náš prejav hlbokého utrpenia kultúrne podmienený a usmerňovaný“.

Podobné prípady z nedávnej minulosti

Waller uvádza niekoľko súčasných príkladov masových psychogénnych ochorení, ktoré síce nezahŕňajú tanec, ale podľa neho majú podobný charakter. Napríklad v roku 1956 postihli viac ako 300 študentov v anglickom Blackburne záhadné mdloby a v roku 1962 stovky ľudí vo východnej Afrike postihli striedavé záchvaty smiechu a plaču.

V roku 2007 postihla študentov katolíckej internátnej školy neďaleko Mexico City záhadná choroba, ktorá im sťažovala chôdzu. O rok neskôr postihli 20 študentiek v Tanzánii hromadné mdloby počas záverečných celoštátnych skúšok.

„Pripomína nám to, že psychická úzkosť sa neprejavuje vo vákuu. Kultúra, presvedčenia a okolnosti okolo nás môžu formovať to, ako sa prejavuje náš vnútorný nepokoj – a v niektorých prípadoch aj to, ako sa šíri z jednej osoby na druhú.“

A hoci k tanečnej epidémii z roku 1518 došlo pred viac ako 500 rokmi, Waller tvrdí, že sa z nej stále môžeme veľa naučiť. Pre neho je najdôležitejším ponaučením „spôsob, akým môže byť náš prejav hlbokého utrpenia kultúrne podmienený a usmerňovaný“.